Varanasi je sväté Idické mesto, každý deň sem putujú stovky ľudí aby sa rozlúčili so svojimi blízkymi a ich telo prenechali Gange, očistnej rieke, v ktorej sa aj denne kúpu. Páči sa mi tu oveľa viac ako v Dilí, mesto je to menšie, pokojnejšie, stretávam viac zahraničných ľudí, majiteľ hotela je angličan a ľudia v hoteli aj dodržia čo sľúbia. Napriek tomuto všetkému som tu zažil mnoho hádok s vodičmi rikší (ťahaných bicyklom) a tuktukov (malých trojkolesových taxíkov). Naposledy ma jeden odviezol okolo celého mesta a keď som vystúpil, že idem radšej s niekým iným a tomuto odmietol zaplatiť, sledoval ma celou cestou až do hotela a dosť agresívne som ho musel poslať do paže... Nikto cestou nevedel po anglicky ani mi nevedel na mape ukázať kde som. Indovia vôbec nevedia pracovať s mapou. Veľmi ma to celé už unavuje, večer zaspávam s pocitom, že sa mi tu vlastne vôbec nepáči a oveľa radšej by som bol doma :( Načo takáto dovolenka keď sa musím furt s niekým hádať a dávať s pozor aby ma zas neošklbal? Mestá samá špina, bordel, chaos... proste mi je dosť nanič a počítam dni kedy odtiaľto vypadnem.

Vo vlaku z Varanasi do Kalkaty, kde v mojej triede neboli skoro žiadni turisti mám miesto akurát naproti angličana Davida. Jeho cesta už trvá 6 týždňov a čaká ho ešte 5 mesiacov. Spovedám ho z jeho zážitkov, ciest ktoré absolvoval a všetkého možého. Po pár hodinách kecania to zakončujem otázkou: "Ako to robíš, že sa ti tu páči?" Odpovedá dosť dlho, ale základné myšlienky sú dve.
1. "Musíš tu byť aspoň mesiac kým si zvykneš na ten chaos na uliciach, ľudí, smrad..."
2. "Nesmieš to brať tak vážne, proste si z toho všetkého rob sarandu."

Pridávam sa k nemu a nasledujúce 3 dni strávime spolu. Učí ma všetky možné cestovateľské triky, pozná spôsoby ako zohnať lacný hotel, lacno nakupovať, dokáže elegantne preplávať davom "priateľských pomocníkov" odhodlaných obrať ho o všetky peniaze a slušne, pritom s humorom, poslať všetkých kade ľachšie. Ukazuje mi, že Indovia sú veľmi dobrí ľudia ktorí naozaj radi pomôžu, akurát veľa vecí nevedia (napr. pracovať s mapou) ale majú problém to priznať. Tak nás radšej pošlú zlým smerom, akoby mali povedať, že nám nevedia poradiť.
Vysvetľuje mi mnohé incidenty ktoré sa mi v osledných dňoch stali a ja zisťujem, že to nebolo také zlé ako to vyzeralo. Rozpráva o tom, ako si cestovanie naozaj užiť.
Nakoniec hovorí, že by som mal spomaliť... Celý deň o tom rozmýšľam, je to zatiaľ možno najdôležitejšia vec, ktorú zisťujem. Chcel som veľmi veľa vidieť. Viem, že sa to dá, akurát to nie je veľmi príjemné, je to únavné, drahé a človek nemá šancu sa dostať do hĺbky. Pri ustavičnom ponáhľaní ťažko objavím zaujímavé myšlienky a všimnem si to pekné a vnimočné, čo tento pre mňa zatiaľ cudzí svet ponúka. Prehodnocujem cestu a som zas trochu pokojnejší - to je dobré znamenie.
Posledný deň v Kalkate sa mi už páčil. V tomto meste dokopy nič nie je, no mne dalo veľa. Niekedy, bez toho, aby sme čokolvek spravili, sa v našom živote zrazu objaví človek práve vtedy, keď to najviac potrebujeme a potom zas zmizne. Takýchto ľudí volám anjeli.