Veľmi ma zaujal článok Daniela Ostatníková: Mužom a ženám už nejde o spoločné dobro. Hovorí nielen o genetických rozdieloch medzimužmi a ženami, ale aj o mechanizme výberu partnera, vzťahoch a šťastí. V článku ma najviac zaujali tieto výroky:

• Mužský a ženský mozog nie je rovnaký. Rovnosť a rovnakosť nie je to isté.
• Keď si jedna zdravá matka povie, že si nechce pokaziť postavu, lebo potom ju nebude chcieť jej muž, ktorý si ju zobral asi len pre tú postavu, tak zaplatí peniaze, ktoré zarobil jej muž, pestúnke, aby sa mohla udržiavať.
• Keď máte pri nejakom potenciálnom partnerovi pocit, že ho dokážete zniesť vo svojej tesnej blízkosti, znamená to, že jeho imunitný systém je odlišný od vášho. Ak by sa takáto dvojica dala dokopy nie preto, aby mala autá a domy, ale aby splodila dieťa, ich potomok bude silnejší a odolnejší, lebo mu dajú dvaja ľudia rôznu obranyschopnosť.
• Emotívne centrá sú natoľko silné, že napokon i tak nedovolia rozumnej časti mozgu vidieť, čo by inak videla na prvý pohľad.
• Sme schopné v mene splodenia dieťaťa v krajnej núdzi zobrať si aj opilca alebo človeka, čo nás iba balamutí.
• Ženy sú stabilizované a v podstate čakajú mužov, ktorí na nich pôsobia, ale ten konečný výber je tak či tak na žene.

Viac...

Na stanici metra vo Washingtone DC sa postavil muž a začal hrať na husliach; bolo studené januárové ráno. Hral asi 45 minút Bachove skladby. V tom čase, pretože bola špička, prešli stanicou metra tisíce ľudí. Po troch minútach od prvých tónov prešiel okolo muž v strednom veku. Na pár minút sa zastavil, potom sa ponáhľal ďalej. O minútu neskôr dostal huslista svoj prvý dolár: nejaká žena mu hodila peniaze do škatuľky a bez zastavenia pokračovala v chôdzi. Neskôr sa niekto oprel o stenu a počúval, kým sa nepozrel na hodinky a neodišiel, zrejme sa ponáhľal do práce.
Najviac pozornosti huslistovi venoval asi trojročný chlapec: matka ho ťahala za sebou, ale dieťa sa zastavilo a dívalo na muzikanta. Nakoniec matka syna postrčila, dieťa pokračovalo v chôdzi, ale stále sa obzeralo. Toto sa opakovalo s niekoľkými inými deťmi a všetci rodičia, bez výnimky, ich nútili pokračovať v chôdzi. Za celých 45 minút hry sa na chvíľku zastavilo iba šesť ľudí. Asi dvadsiati mu dali peniaze bez toho, aby spomalili svoj krok. Vybral 32 dolárov. Keď skončil a nastalo ticho, nikto si to nevšimol.
Nikto nezatlieskal, nikto hráča nespoznal. Nikto nevedel, že tým huslistom bol Joshua Bell, jeden z najlepších hudobníkov na svete. Hral jednu z najťažších skladieb, ktoré boli kedy zložené, na husliach za 3,5 milióna dolárov. Dva dni predtým vypredal Joshua Bell divadlo v Bostone za priemernú cenu lístka 100 dolárov.
Inkognito hru Joshuu Bella na stanici metra zorganizoval denník Washington Post ako súčasť experimentu o vnímaní, vkuse a prioritách ľudí. Zadanie znelo: Dokážeme vnímať krásu na bežnom, obyčajnom mieste v nevhodnom čase? Dokážeme sa zastaviť a oceniť ju? Rozpoznáme aj v neadekvátnych súvislostiach talent?
Jedným z možných záverov tohto experimentu je, že ak nemáme chvíľku zastaviť sa a počúvať jedného z najlepších hudobníkov hrajúceho jednu z najlepších skladieb, koľko ďalších vecí nám uniká?

Video z experimentu...
Zdroj...

Ak sa zamestnanec prejaví ako schopný, povýšia ho a on začne robiť prácu, ktorá je preňho nová. Ak ju zvládne, povýšia ho opäť. Služobný postup pokračuje tak dlho, až sa pracovník dostane na funkciu, na ktorú už nestačí. Viac...

Slovenský vzdelávací systém sa koncentruje na memorovanie a omieľanie informácií viac než na ich pochopenie, analýzu, kritiku či argumentáciu. Viac...