Tí, ktorí navštívili Kambodžu vám asi potvrdia, že to, čo je na Kambodži najfascinujúcejšie sú tunajší ľudia. Ustavične sa usmievajú, sú milí, úprimní a nie vždy im ide o peniaze.
Keď som sa pýtal na cestu na jeden charitatívny koncert, motorkár ma tam dokonca zadarmo odviezol. Toto bola pre mňa udalosť doteraz neslýchaná.
Pri ceste do neďalekej dediny, kde to už na rozdiel od turistami preplneného Siem Riep-u vyzeralo ako na dedine náš tuktukár dostal defekt. Vystúpili sme a on sa s úsmevom pustil do opravy. Okoloidúci motorkár, keď to zbadal, okamžite vybuchol do smiechu a obchádzajúc nás sme sa už rehotali všetci vrátane nášho opravujúceho šoféra. Toľká číra a zároveň pozitívna a dobromyselná škodoradosť... Cestou sme si fotili krajinu a hlavne ľudí. Zaujímavé sú hlavne deti, tešia sa z toho, že ich fotíte. Všetkým cudzincom kývajú a samozrejme - smejú sa. Utekajú v ústrety objektívu až nestíham zaostrovať. Pózujú, kývajú a keď odkývame naspäť, hamblivo si zakryjú oči a hľadiac pomedzi prsty sa začnú ešte viac radovať. Dokonca aj rodičia sa tešia keď fotíme ich deti. Viete si toto predstaviť v Európe? Dokonca v dobe kedy nás na každom kroku plagáty varujú pred zneužívaním kambodžských detí. Musia mať v sebe toľko pozitívnej energie... Myslím, že sa tešia každej pozornosti. Sú ešte stále prirodzene ľudsky čistí, alebo ich poriadne prečistil tzv. najväčší sociálny experiment 20 storočia - červení kméri? Ťažko povedať, ale byť medzi kambodžanmi je zážitok samo o seb.
Bol by z toho ďalší príbeh, ako som sa zrazu ocitol v Kambodžskej základnej škole v roli pomocníka učiteľa angličtiny. Moja angličtina síce nie je nejaká skvelá, ale stále lepšie ako ich učiteľov. Privítal ma riaditeľ školy, prišiel som sa vlastne rozlúčiť, že zajtra odchádzam. Povedal, že to samozrejme nie je žiadny problém, že je veľmi rád, že som navštívil ich školu a len tak mimochodom sa opýtal, aký mám program na dnes večer. Ja, že ešte žiadny. Tak či by som sa neprišiel pozrieť na hodinu a trochu s deťmi pokecať. Hmm, prečo nie? Keď mi učiteš dával inštrukcie čo mám ako vysvetliť, uvedomil som si, že ma zas zmanipulovali! Keď im sa tak ťažko hovorí nie. Nakoniec budem predsalen učiť, aj keď len chvíľu.
Prvé dve hodiny prebiehali celkom normálne, ale čo sa stalo na tretej, to som nečakal. Rovnako ako predtým, predstavil som sa a povedal, odkiať som (Slovensko samozrejme nikto nepoznal), tak som vysvetlil. Obligátna otázka, či majú nejaké otázky a predstavte si - mali! A hneď
niekoľko. Prvá otázka od dievčaťa: "máš frajerku"? Samozrejme nasleduje rehot, potom ďalšia a ďalšia. "Koľko máš rokov?", "Akú farbu máš rád?", "Koľko ľudí žije na Slovensku?", "Hovoríš po kmérsky?", "Máš súrodencov?", "Máš rád futbal?" Jednoduché otázky starostlivo skonštruované na prázdnu stranu zošita podľa práve otvorenej kapitoly prefotenej učebnice. Keď som zodpovedal jednu otázku, už sa dvíhali ruky ďalších študentov, ktorí práve prekonali hamblivosť a odvážili sa vyskúšať nadviazať spojenie s cudzím človekom. Ukázal som rukou, žiak sa postavil, položil otázku a po odpovedi si sadol. Nie vždy sme si rozumeli ale úplne vždy sme chceli. Keď to nešlo, pomáhal učiteľ a prekladal do a z jazyka kmérov. Snažil som sa používať čo najlepšiu britskú angličtinu s výslovnosťou a la horúci zemiak, ktorej ani ja často nerozumiem. Ale oni to zvládali.
Jedna dievčina sa ma opýtala, kedy sa chcem oženiť. Vrátil som otázku a ona: "Keď skončím univerzitu a budem môcť zarábať!" Mala asi dvanásť rokov. Učiteľ mi povedal, že dnes nebude učiť lebo sú takí radi, že môžu diskutovať s človekom z ďaleka. Po chvíli sa rozkecali ešte viac a začali sa nie len pýtať, ale aj hovoriť. Najviac ma dostala veta šikovného vzadu sediaceho chalana, ktorý pomaly, zbierajúc správne slová povedal: "Som veľmi rád, že sa s vami môžem rozprávať." Tieto deti si tak veľmi uvedomujú potrebu vzdelania, často je to pre ne jediná šanca ako prežiť. Učia sa rady, chcú poznávať a vážia si vzdelanie. Podľa ich užiteľa, 60% detí v Kambodži nemá takú možnosť. Tak sa tešili - prakticky použili jazyk, ktorý sa doteraz dlho učili len teoreticky. Nadviazali spojenie s ďalekou krajinou, dohovorili sa s cudzím člocekom - človekom, ktorý nepozná ich jazyk. Vyslali správu a tá bola prijatá, dostali odpoveď a porozumeli jej.
Po zvonení ich učiteľ chvíľku ukludňoval, potom sa všetci postavili, tradične kambodžsky spojili ruky a jednohlasne sa pozdravili: "Ďakujem
učiteľ, prajem dobrú noc, uvidíme sa zajtra!" Pri týchto slovách si uvedomujem, že nemôžem len tak odísť. Posúvam odchod aspoň o jeden deň
a zajtra ešte určite prídem.
"Toto bolo čo?", pýtam sa učiteľa. Ten sa len usmieva. Žiaci s takým záujmom - sen každého učiteľa.
Vyučovanie majú večer, takže keď skončíme, je už tma. Na poskrúcanom starom bicykli sa po rovnako poskrúcanej prašnej ceste poberám naspäť do mesta. Popri mne idú ďalší dvaja učitelia na spoločnom mopede a učia ma kmérske frázy. Lúčime sa s pozdravom: "Dovidenia zajtra." Malú chvíľku sa cítim ako domáci. Myslím, že toto je najkrajší pocit aký môže cestovateľ v cudzej krajine zažiť.