Restauraciu je dobre si vybrat podla toho, kde sedi najviac domacich. Indivia varia naozaj skvele, takze blbosti jest nebudu. My sme si vybrali taku, ktoru vlastnili indovia vyznavajuci Islam. Chyba tu vsadepritomna soska niektoreho z Hinduistickych bohov, prave sa zotmelo, vonku prsi a z reproduktorov sa ozyva volanie na vecerne modlitby zacinajuce typickym predlzenym spevom "Allah akbar" (Alah je svaty). Restauracia je to naozaj mala, asi 5x5 metrov, ma aj poschodie ale kedze tam nikto prave nesedi, nejdeme tam ani my - chceme predsa pozorovat indicky zivot. Predna stena vlastne neexistuje, vchod je ohraniceny kuchynou (akasi platna na com vsetko varia) z jednej strany a kasou (rad asi troch ludi cakajucich na platenie) z druhej. Vo vnutri asi 4 stoly, kazdy sedi kde najde miesto, predsa nepojdeme hore kde je vsetko volne...
Volame casnika, no ten sa nas pozdrzi s tym, ze teraz sa vari, teraz sa neobjednava. Ked sa dovari, prichadza k nam, odpluje si do kuta a ocakava nase objednavky. Indovia pluju dost casto, uz ma to ani neprekvapuje. Nie sme si isti, ci si to vsetko zapamatal, ale konstatujeme stare zname: "whatever it is, we eat it" (nech je to cokolvek, zjeme to). Dostavame aj vodu, ale tu radsej nepijeme - az taki frajeri zas nie sme.
Po chvili prichadza jedlo, presne co sme si objednali. Davam si Dal, co by sme u nas asi nazvali privarok. Neviem co vsetko do toho davaju, ale je to plne vsakovakych prisad a korenin. Zjavne nie velmi jednoduche jedlo, ale take su to vlastne vsetky. Tisicrocia vyvoja indickej kultury sa jednoznacne odzrkadlili aj na ich kulinarskom umeni a to len v tom najlepsom zmysle slova.
K tomu este zeleninu a masalu - cosi medzi palacinkou a arabskym chlebom - sladke a velmi dobre.
V celej retauracii sa je rukami, musi sa pouzit prava, lebo lavou si vraj vytierame rit (no neviem ako vy...). Nas spravne odhadli na rozmaznanych Europanov a doniesli nam pribor. Ja som sa rozhodol aspon tu palacinku spracavat poctivo po domacki. Len skuste odtrhavat kusky z horuceho arabskeho chleba bez pouzitia lavej ruky. Sme predsa civilizovani, nebudem si pomahat ustami.
Ked sa zacinam nahlas zamyslat nad pridavkom, iniciativny naproti sediaci ind okamzite zavola casnika a rovno mi objedna. Spolu s nim zdielame stol aj s jeho frajerkou, ktoru asi chcel pozvat na romanticku veceru. Slovenku by som na toto asi nezbalil.
Uvedomujem si rozdielne pohlady a standardy, ktore mame my a oni. Myslim, ze si veceru tiez uzivaju rovnako ako my, ale asi z uplne ineho pohladu. Kym ja to povazujem za dobrodruzstvo, oni asi za prijemny a pohodlny vecer kedy nemusia doma varit. Mne sa to tu zda dost tesne a ani nie som zvyknuty v restauracii jedavat rukami za malym spolocnym stolom pol metra od cudzich ludi. Pre nich je to zjavne absolutne normalne.
Obzeram sa, ze kde vezi moja palacinka. Iniciativny ind sa na mna osopi: "Wait you some time!" (Pockaj ty nejaky cas!). Cakam ja... Zistujem, ze priprava tohto na pohlad jednoducheho kuska peciva je dost komplikovana. Pozostava pripravy cesta, specialneho miesenia, valkania, formovania, pecenia, nafuknutia, stlacenia, prekrytia a dalsich domyselnych krokov. Neodbavite to ako nejaky lievanec.
Po chvilke casnik nesie v ruke moju palacinku a z istej nenulovej vzdialenosti ju hadze na tanier ktory zostal prazdny po predoslej. Bez vynimocnosti nezostava ani platenie. Vyzera tak, ze pridete ku pokladni ktoru tvori pekar co pred chvilou hadzal moju palacinku, ten si tipne, co ste asi tak mohli jest, hodi k tomu od buka do buka bulharsku konstantu a zapoti sumu, ktoru by ste mali zaplatit - vacsinou sa trafi. Mal som skvelu veceru asi tak za 20 Sk. Obdivujem ako tito ludia dokazu byt priestorovo, financne, procesne, personalne a inak efektivni. No nekup to...

Dobru chut