Angkor Wat je najväčší chrámový komplex na svete. Tisíc rokov staré ruiny stále verne pripomínajú jeho dávny tvar aj účel. Kambodžania sú naň takí hrdí, že siluetu jeho hlavného chrámu majú dokonca na zástave.
So Zani sme sa vybrali fotiť tento architektonický skvost pri východe slnka. O piatej ráno nás náš verný tuktukár Sam Ban už očakával. Neodhadli sme čas východu slnka takže prišli medzi prvými. Bola ešte tma a nemali sme baterku.
K hlavnému chrámu sa kráča po ceste z veľkých kameňov po ktorej prekročíte čosi ako hradnú priekopu. Táto vyzerá skôr ako jazero a obklopuje celý chrám. Zani odbočila k menšiemi jazeru za hradbami aby spolu s ďalšími fotili odraz Watu od hladiny plnej lekien. Ja som pokračoval s pridal sa k skupinke troch ľudí, ktorým som ani nevidel do tváre. Kráčali sme neoblomne rovno do vnútra chrámu. Zakopávali sme o kamene, spočiatku sa orientovali len podľa hmatu. Blesk z môjho foťáka zabudil strážnika, ktorý nám začal vykladať niečo v tom zmysle, že máme ísť von. Baby sa otočili a opúšťali priestor. Ja som sa tváril, že nerozumiem. Strážnik na mňa chváľu pozeral a keď sme zostali sami, ukázal, že ho mám nasledovať. Myslel som, že ideme spisovať zápisnicu k samotnému Krishnovi, keď ma doviedol na nádvorie, ukázal na vežu a povedal "10 dollars". Podplácať síce nechcem, ale takúto príležitosť si nenechám újsť. Zjednal som na 4 doláre. Strážnik kývol a ráznym hlasom povedal: "10 minutes!" Ja, že: "jasnéé" a už som sa popod lešenie šplhal po starobilých kamenných schodoch do veže. Veža bola nomrálne uzavretá kvôli rekonštrukcii no tomuto chlapíkovi to zjavne nevadilo. Podliezol som zelenú sieť, ktorá zakrývala vchod a bol som hore. Chvíľu som zbesilo pobehoval a skúmal, či sa nedá ísť ešte vyššie no vyššie prístupné poschodie už dávni stavitelia nepostavili. Cítil som sa ako Lara Croft - film natáčali práve v týchto chrámoch. Začalo svitať a bolo možné jasne rozoznať siluety okolitých budov aj mozajky na stenách. Okolo zostalo úplne ticho, nechcel som tomu veriť, chvíľu som bol v hlavnej veži jednej z najvzácnejších stavieb sveta úplne sám... Cítil som nesmierny pokoj a doslova úžas...
Krik navráteného strážnika prerušil môj meditatívny stav a ja som začal zostupovať dole. Ignoroval som jeho naliehanie a rýchlo ešte pofotil čo sa dalo. Fotky síce nič moc, ale kto vie? Možno na nich dodatočne nájdem nejakých duchov :) Aj keď asi ťažko - Hinduisti duchov nemajú.
Víťazoslávne som zostúpil dole schodmi v ústrety davu turistov, ktorí už blískali o 106 akoby im tie blesky boli na vyše 100 metrov niečo platné. Bolo už jasne vidno a stihol som nafotiť ešte aj ten východ slnka.
O tri dni som sa do Angkor Watu ešte vrátil - na rozlúčku. Našiel som si taký malý chrámik (veľkosťou zodpovedal menšiemu slovenskému kostolu), v ktorom nikto nebol, sadol som si do okna a po vzore neďaleko pod stromom sediaceho mnícha som chvíľu meditoval a užíval si nebeského pokoja...