Cez cestu vo Vietname

Vietnam je trinásta najľudnatejšia krajina sveta. Najväčšie mesto Ho Chi Minh City (Saigon) má osem miliónov obyvateľov ktorí jazdia na piatich miliónoch motoriek.
Prechádzať tu cez ulicu, je to ako tancovať tango. Stratégia je jednoduchá - rozdeľuj a panuj - sústreď sa na každý pruh (aj keď v prípade motoriek človek nikdy nevie kde to je) zvlášť a neprestávaj dúfať, že ťa včas uvidia. Vyžaduje si to dobré sústredenie, lebo odtlačok kolesa sa z chrbta zmýva dosť ťažko.
Začíname, postaviť sa na kraj ulice, nohy pekne k sebe, hlava otočená doľava, telo vystreté. Hľadáme medzeru medzi motorkami, aha, tu je pár metrov! Prvý veľký krok a stop! Necháme mladého s frajerkou prefrčať. Za ním ďalší. Všimne si ma táto pani v pyžame? Všimne a obchádza. Druhý veľký krok, aha rodinka na mopede, ale tú ešte stíhnam predbehnúť! Skok, dva, ešte nejaké motorky s jazdcami s typicky nindžovsky zakrytými ústami alebo japonskými rúškami a la "nechcem prasačiu chrípku", trocha šťastia a som v strede. Malý výdych a presne ako pri tangu prudký obrat hlavy o 180 stupňov na opačnú stranu. Začína druhé kolo a v ňom ďalšie desiatky tanečných partnerov.
Deň, noc, všetko jedno - táto hudba ulice nikdy neprestane hrať.
Nakoniec pridávam citát z Lonely Planet: "Vietnamci neradi volajú políciu. V prípade sporov veci riešia hneď na mieste - peniazmi alebo päsťami." Inak je Vietnam veľmi zaujímavá a rozmanitá krajina s pohodovými mierumilovnými ľuďmi.

Pieseň po návrate

Táto pieseň mi veľmi pripomína cestovanie a najlepšie sa sa hodí práve na tento moment - návrat. Začína slovami "pred dvomi týždňami...". Takto pred dvomi týždňami sme v starom indickom roztrasenom autobuse a prechádzali cez pohorie Western Ghats na juhozápade Indie. Sedel som úplne v predu, vedľa šoféra, nohy vyložené na motore a s úžasom sledoval lesnatú krajinu ktorú pretínala len prašná cesta z hnedočerveného piesku. Ani tam nebolo veľa ľudí. Len občas nám šiel naproti typicky indicky pomalovaný a vyzdobený nákladiak alebo autobus. Počúval som presne túto pieseň a tešil sa z peknej chvíle.

Čím väčšia cesta, tým väčší zážitok. A táto bola moja najväčšia. Teraz som "doma" (v podnájme v Bratislave), mám tu zbalený ruksak, veci nakúpené počas celej cesty, spomienky na celý život. Ani to neviem celé opísať, je toho tak veľa... Každopádne takéto skúsenosti prajem každému. Domov som sa tešil, ale teraz práve prežívam kultúrny šok z návratu do reality. Je to veľmi zvláštny pocit. Po silnom emocionálnom zážitku potrebujem chvíľu na zotavenie. Idem spať...

Dido - Sand in my shoes

Two weeks away it feels like the world should've changed
But I'm home now
And things still look the same
I think I'll leave it to tomorrow till unpack
Try to forget for one more night
That I'm back in my flat on the road
Where the cars never stop going through the night
To real life where I can't watch sunset
I don't have time
I don't have time

I've still got sand in my shoes
And I can't shake the thought of you
I shake it all, forget you
Why, why would I want to
I know we said goodbye
Anything else would've been confused but I wanna see you again

Tomorrow's back to work down to sanitation
should've run back ?? before I left here
Try to Mama show her that I was happy here
Before I knew that I could get on the plane and fly away
From the road where the cars never stop going through the night
To real life where I can't watch sunset
And take my time
Take up our time

I wanna see you again
Two weeks away, all it takes to change in time around by falling
I walked away and never said that I wanted to see again

I wanna see you again
I wanna see you again

Deti Kambodže

Tí, ktorí navštívili Kambodžu vám asi potvrdia, že to, čo je na Kambodži najfascinujúcejšie sú tunajší ľudia. Ustavične sa usmievajú, sú milí, úprimní a nie vždy im ide o peniaze.
Keď som sa pýtal na cestu na jeden charitatívny koncert, motorkár ma tam dokonca zadarmo odviezol. Toto bola pre mňa udalosť doteraz neslýchaná.
Pri ceste do neďalekej dediny, kde to už na rozdiel od turistami preplneného Siem Riep-u vyzeralo ako na dedine náš tuktukár dostal defekt. Vystúpili sme a on sa s úsmevom pustil do opravy. Okoloidúci motorkár, keď to zbadal, okamžite vybuchol do smiechu a obchádzajúc nás sme sa už rehotali všetci vrátane nášho opravujúceho šoféra. Toľká číra a zároveň pozitívna a dobromyselná škodoradosť... Cestou sme si fotili krajinu a hlavne ľudí. Zaujímavé sú hlavne deti, tešia sa z toho, že ich fotíte. Všetkým cudzincom kývajú a samozrejme - smejú sa. Utekajú v ústrety objektívu až nestíham zaostrovať. Pózujú, kývajú a keď odkývame naspäť, hamblivo si zakryjú oči a hľadiac pomedzi prsty sa začnú ešte viac radovať. Dokonca aj rodičia sa tešia keď fotíme ich deti. Viete si toto predstaviť v Európe? Dokonca v dobe kedy nás na každom kroku plagáty varujú pred zneužívaním kambodžských detí. Musia mať v sebe toľko pozitívnej energie... Myslím, že sa tešia každej pozornosti. Sú ešte stále prirodzene ľudsky čistí, alebo ich poriadne prečistil tzv. najväčší sociálny experiment 20 storočia - červení kméri? Ťažko povedať, ale byť medzi kambodžanmi je zážitok samo o seb.
Bol by z toho ďalší príbeh, ako som sa zrazu ocitol v Kambodžskej základnej škole v roli pomocníka učiteľa angličtiny. Moja angličtina síce nie je nejaká skvelá, ale stále lepšie ako ich učiteľov. Privítal ma riaditeľ školy, prišiel som sa vlastne rozlúčiť, že zajtra odchádzam. Povedal, že to samozrejme nie je žiadny problém, že je veľmi rád, že som navštívil ich školu a len tak mimochodom sa opýtal, aký mám program na dnes večer. Ja, že ešte žiadny. Tak či by som sa neprišiel pozrieť na hodinu a trochu s deťmi pokecať. Hmm, prečo nie? Keď mi učiteš dával inštrukcie čo mám ako vysvetliť, uvedomil som si, že ma zas zmanipulovali! Keď im sa tak ťažko hovorí nie. Nakoniec budem predsalen učiť, aj keď len chvíľu.
Prvé dve hodiny prebiehali celkom normálne, ale čo sa stalo na tretej, to som nečakal. Rovnako ako predtým, predstavil som sa a povedal, odkiať som (Slovensko samozrejme nikto nepoznal), tak som vysvetlil. Obligátna otázka, či majú nejaké otázky a predstavte si - mali! A hneď
niekoľko. Prvá otázka od dievčaťa: "máš frajerku"? Samozrejme nasleduje rehot, potom ďalšia a ďalšia. "Koľko máš rokov?", "Akú farbu máš rád?", "Koľko ľudí žije na Slovensku?", "Hovoríš po kmérsky?", "Máš súrodencov?", "Máš rád futbal?" Jednoduché otázky starostlivo skonštruované na prázdnu stranu zošita podľa práve otvorenej kapitoly prefotenej učebnice. Keď som zodpovedal jednu otázku, už sa dvíhali ruky ďalších študentov, ktorí práve prekonali hamblivosť a odvážili sa vyskúšať nadviazať spojenie s cudzím človekom. Ukázal som rukou, žiak sa postavil, položil otázku a po odpovedi si sadol. Nie vždy sme si rozumeli ale úplne vždy sme chceli. Keď to nešlo, pomáhal učiteľ a prekladal do a z jazyka kmérov. Snažil som sa používať čo najlepšiu britskú angličtinu s výslovnosťou a la horúci zemiak, ktorej ani ja často nerozumiem. Ale oni to zvládali.
Jedna dievčina sa ma opýtala, kedy sa chcem oženiť. Vrátil som otázku a ona: "Keď skončím univerzitu a budem môcť zarábať!" Mala asi dvanásť rokov. Učiteľ mi povedal, že dnes nebude učiť lebo sú takí radi, že môžu diskutovať s človekom z ďaleka. Po chvíli sa rozkecali ešte viac a začali sa nie len pýtať, ale aj hovoriť. Najviac ma dostala veta šikovného vzadu sediaceho chalana, ktorý pomaly, zbierajúc správne slová povedal: "Som veľmi rád, že sa s vami môžem rozprávať." Tieto deti si tak veľmi uvedomujú potrebu vzdelania, často je to pre ne jediná šanca ako prežiť. Učia sa rady, chcú poznávať a vážia si vzdelanie. Podľa ich užiteľa, 60% detí v Kambodži nemá takú možnosť. Tak sa tešili - prakticky použili jazyk, ktorý sa doteraz dlho učili len teoreticky. Nadviazali spojenie s ďalekou krajinou, dohovorili sa s cudzím člocekom - človekom, ktorý nepozná ich jazyk. Vyslali správu a tá bola prijatá, dostali odpoveď a porozumeli jej.
Po zvonení ich učiteľ chvíľku ukludňoval, potom sa všetci postavili, tradične kambodžsky spojili ruky a jednohlasne sa pozdravili: "Ďakujem
učiteľ, prajem dobrú noc, uvidíme sa zajtra!" Pri týchto slovách si uvedomujem, že nemôžem len tak odísť. Posúvam odchod aspoň o jeden deň
a zajtra ešte určite prídem.
"Toto bolo čo?", pýtam sa učiteľa. Ten sa len usmieva. Žiaci s takým záujmom - sen každého učiteľa.
Vyučovanie majú večer, takže keď skončíme, je už tma. Na poskrúcanom starom bicykli sa po rovnako poskrúcanej prašnej ceste poberám naspäť do mesta. Popri mne idú ďalší dvaja učitelia na spoločnom mopede a učia ma kmérske frázy. Lúčime sa s pozdravom: "Dovidenia zajtra." Malú chvíľku sa cítim ako domáci. Myslím, že toto je najkrajší pocit aký môže cestovateľ v cudzej krajine zažiť.

Ráno v Angkor Wate

Angkor_wat

Angkor Wat je najväčší chrámový komplex na svete. Tisíc rokov staré ruiny stále verne pripomínajú jeho dávny tvar aj účel. Kambodžania sú naň takí hrdí, že siluetu jeho hlavného chrámu majú dokonca na zástave.
So Zani sme sa vybrali fotiť tento architektonický skvost pri východe slnka. O piatej ráno nás náš verný tuktukár Sam Ban už očakával. Neodhadli sme čas východu slnka takže prišli medzi prvými. Bola ešte tma a nemali sme baterku.
K hlavnému chrámu sa kráča po ceste z veľkých kameňov po ktorej prekročíte čosi ako hradnú priekopu. Táto vyzerá skôr ako jazero a obklopuje celý chrám. Zani odbočila k menšiemi jazeru za hradbami aby spolu s ďalšími fotili odraz Watu od hladiny plnej lekien. Ja som pokračoval s pridal sa k skupinke troch ľudí, ktorým som ani nevidel do tváre. Kráčali sme neoblomne rovno do vnútra chrámu. Zakopávali sme o kamene, spočiatku sa orientovali len podľa hmatu. Blesk z môjho foťáka zabudil strážnika, ktorý nám začal vykladať niečo v tom zmysle, že máme ísť von. Baby sa otočili a opúšťali priestor. Ja som sa tváril, že nerozumiem. Strážnik na mňa chváľu pozeral a keď sme zostali sami, ukázal, že ho mám nasledovať. Myslel som, že ideme spisovať zápisnicu k samotnému Krishnovi, keď ma doviedol na nádvorie, ukázal na vežu a povedal "10 dollars". Podplácať síce nechcem, ale takúto príležitosť si nenechám újsť. Zjednal som na 4 doláre. Strážnik kývol a ráznym hlasom povedal: "10 minutes!" Ja, že: "jasnéé" a už som sa popod lešenie šplhal po starobilých kamenných schodoch do veže. Veža bola nomrálne uzavretá kvôli rekonštrukcii no tomuto chlapíkovi to zjavne nevadilo. Podliezol som zelenú sieť, ktorá zakrývala vchod a bol som hore. Chvíľu som zbesilo pobehoval a skúmal, či sa nedá ísť ešte vyššie no vyššie prístupné poschodie už dávni stavitelia nepostavili. Cítil som sa ako Lara Croft - film natáčali práve v týchto chrámoch. Začalo svitať a bolo možné jasne rozoznať siluety okolitých budov aj mozajky na stenách. Okolo zostalo úplne ticho, nechcel som tomu veriť, chvíľu som bol v hlavnej veži jednej z najvzácnejších stavieb sveta úplne sám... Cítil som nesmierny pokoj a doslova úžas...
Krik navráteného strážnika prerušil môj meditatívny stav a ja som začal zostupovať dole. Ignoroval som jeho naliehanie a rýchlo ešte pofotil čo sa dalo. Fotky síce nič moc, ale kto vie? Možno na nich dodatočne nájdem nejakých duchov :) Aj keď asi ťažko - Hinduisti duchov nemajú.
Víťazoslávne som zostúpil dole schodmi v ústrety davu turistov, ktorí už blískali o 106 akoby im tie blesky boli na vyše 100 metrov niečo platné. Bolo už jasne vidno a stihol som nafotiť ešte aj ten východ slnka.
O tri dni som sa do Angkor Watu ešte vrátil - na rozlúčku. Našiel som si taký malý chrámik (veľkosťou zodpovedal menšiemu slovenskému kostolu), v ktorom nikto nebol, sadol som si do okna a po vzore neďaleko pod stromom sediaceho mnícha som chvíľu meditoval a užíval si nebeského pokoja...

Thajsko - kúsok raja

Už z lietadla bolo vidno, že toto je niečo iné ako India. Diaľnice, čisté domy, hordy turistov, moderná, rozvinutá krajina a špeciálne pre Slovákov - prudko lacná. Z moderného klimatizovaného letiska kde mne a podobne naslepo cestujúcej Japonke najprv nechceli dať víza (reku že nemáme ani ubytovanie ani spiatočnú letenku - stačilo uznať colníkovu mimoriadnu dôležitosť a už to taký problém nebol) sa rovnako moderným a rovnako klimatizovaným autobusom dostávam rovno do centra kde ma prekvapí doosť veľká horúčava, je tu vyše 30 stupňov. V autobuse sa každého pýtali kam ide a všetci odpovedali rovnako - Khao San road - útočisko všetkých turistických návštevníkov Bangkoku. Prítomná skupinka Slovákov sa nezabudla vodiča pre istotu dvakrát opýtať, či už sme na mieste :) Ja som si to celé vysoko užíval. Dovolenka začína!
Hotel blízko centra za 4 eurá, žiadny smrad, čisto, príjemní thajci, zaujímavá medzinárodná komunita mladých ľudí z celého sveta. Na Khao San road to žije hlavne v noci. Cestou dostávate ponuky na thajské a rybie masáže (dáte nohy do akvária a ryby vám obžierajú nohy - vraj príjemné), tetovania, pozývajú vás do reštaurácií, barov, na výlety, predávajú obleky (títo sú extra sofistikovaní - za 2 dni sa mi snažili predať oblek 9 krát), tričká, suveníry (veľmi pekné). Na ulici sa griluje, varí Pad Thaj (thajské rezance s vajcom, zeleninou a mäsom - rôzdne kombinácie za jedno euro), morské príšery a palacinky! Btw. thajci varia rovnako skvele ako indovia, ale inak ;) Po ulici premávajú tuktuky, motorky, bicykle, autá, turisti, prostitútky... Toto všetko vynásobte desiatimi, doplnte mladých zábavychtivých ľudí z celého sveta, stlačte na 250 metrovú ulicu a vitajte na Khao San.
Len si tak chodím a teším sa. Stretávam rôzdnych ľudí, kecáme a predstavujem si, aké skvelé by bolo mať kamošov zo Slovenska. Veľmi by sa vám tu páčilo!
O dva dni stretávam Zani, s ktorou sme sa zoznámili cez jedno České cestovateľské fórum a dohodli sme sa, že sa stretneme v Bangkoku a pocestujeme spolu do Kambodže. V Ázii už bola veľakrát. Celé večery básni o okolitých krajinách a zo všetkého najviac miluje Japonsko.
Pozeráme mesto a ideme na výlet k plávajúcim trhom a odtiaľ k mostu cez rieku Kwai (už teraz sa teším ako si ten film doma pozriem). Z mesta sa mi najviac páčil Wat Po - komplex budhistických chrámov a kláštora, miesto na rozmýšľanie, ukážka pôvodnej Thajskej
architektúry, veľké a pokojné miesto na posedenie na mäkkých kobercoch pred všakovakými sochami zlatých Budhov. Podobne pekný je chrám Golden Mount (zlatý vrch) - fotogenické miesto z ktorého je výhľad na celé mesto.
Keď pôjdete do Thajska, nezabudnite navštíviť mesto Chiang Mai na severe. Ja som to nejak nestihol ale prakticky všetci cestovatelia, ktorých som cestou stretol o ňom a okolitom prostredí vysoko básnili.
Z Bangkoku odchádzame na ostrov Koh Chang. Je to dosť veľký ostrov z mnohými plážami a turistickými rezortami. Ozajstný tropický raj. Nečudujem sa, že tvorcovia filmu Pláž si za miesto jeho natáčania vybrali práve Thajsko. Všade palmy, čistý, príjemný piesok, celkom málo turistov, malé dedinky oddelené od seba nedotknutou džungľou, ktorá všetko obklopuje. Okolo ostrova je jedna cesta, ktorá to celé spája. Podobne ako v Bangkoku je
tu všetko rozvinuté, čisté a turistické. Akutát trochu drahšie, ale stále lacnejšie ako u nás. Je tu prakticky všetko čo na Khao San road ale pokojnejšie s oveľa menej ľuďmi.
Našli sme dobré ubytovanie. Večer si sadám do prúteného kresla na terasu a len tak sedím - robím nič. Toto som už naozaj dávno nerobil, prežívam veľké šťastie, slobodu, uvoľnenie.
Cítim ako oddychujem a vracia sa mi energia vyčerpaná z celoročných starostí rôzdneho druhu a chuti. Ráno si idem zabehať na pláž. Naposledy som behal prvého septembra čo vyústilo do zápalu pľúc (fakt neviem ako sa to mohlo stať) a prakticky dvojmesačnej choroby až do odchodu do Ázie. Všetky veci nechávam na piesku a len tak bosí bežím na hranici mora a piesku na koniec pláže (asi 1-2km) a späť. Kondička zostala v doma ale radosť z behania nie, proste nádhera. Cez deň prechádzame pláž, oddychujeme, kúpeme sa. Našli sme zaujímavú reštauráciu z dosák s výhliadkou na celú pláž, knihami a malými stolíkmi pri ktorých sa sedí na kobercoch na zemi. Po dlhom čase otváram knihu a len tak si čítam. Som šťastný ako blcha...
Pre predstavu o Thajskom turizme nakoniec pridávam pre mňa najintenzívjenší príklad - šnorchlovací výlet na Koh Changu. Ráno nás džíp vyzdvihne priamo u nás v hoteli a odvezie nás do 20km vzdialeného prístavu. Odtiaľ vyrážame loďou okolo štyroch maličkých ostrovov, pri ktorých si obzeráme morské dno. Máme okuliare a dýchaciu trubicu. Nedá sa povedať, že by šlo o nejaký podmorský raj, ale pre Slovenského suchozemca je to určite intenzívny zážitok. Predstavte si, že sa ocitnete v strede húfu stoviek farebných rybičiek. Je to divný
pocit, ako z prírodopisného filmu. Na jednom z ostrovou kde nikto nie je sa nachádza maličký chrámik, ktorého vchod strážia dvaja kohúti. Vo vnútri sú okrem sošky a vonných tyčiniek akési jednoduché vyrezávané a namaľované polená, ktoré nápadne pripomínajú penisy (ak niekto viete čo to symbolizuje, dajte mi vedieť). Zjavne tam nikto dlho nebol. Chcel som tam zapáliť vonnú tyčinku, ale zapaľovač bol rozmočený. Tak som aspoň polial už asi úplne suché kvety. Pomedzi šnorchlovanie sa na palube podáva thajské jedlo, čaj, káva a ovocie. Cestou späť máme ešte takú malú grilovačku a zastavíme sa nakŕmiť opice žijúce na blízkom ostrove. Z lode im hádžeme kôru z ananásov ktoré sme cestou pojdeli. Mňam. Po návrate doprava do hotela a to všetko dokopy za necelých 11 euro.
Po týchto oddychových a naozaj dovolenkových dňoch dostávam chuť zas na nejaké vzrúšo. Ráno vyrážame do Kambodže!

Anjel menom David

Varanasi je sväté Idické mesto, každý deň sem putujú stovky ľudí aby sa rozlúčili so svojimi blízkymi a ich telo prenechali Gange, očistnej rieke, v ktorej sa aj denne kúpu. Páči sa mi tu oveľa viac ako v Dilí, mesto je to menšie, pokojnejšie, stretávam viac zahraničných ľudí, majiteľ hotela je angličan a ľudia v hoteli aj dodržia čo sľúbia. Napriek tomuto všetkému som tu zažil mnoho hádok s vodičmi rikší (ťahaných bicyklom) a tuktukov (malých trojkolesových taxíkov). Naposledy ma jeden odviezol okolo celého mesta a keď som vystúpil, že idem radšej s niekým iným a tomuto odmietol zaplatiť, sledoval ma celou cestou až do hotela a dosť agresívne som ho musel poslať do paže... Nikto cestou nevedel po anglicky ani mi nevedel na mape ukázať kde som. Indovia vôbec nevedia pracovať s mapou. Veľmi ma to celé už unavuje, večer zaspávam s pocitom, že sa mi tu vlastne vôbec nepáči a oveľa radšej by som bol doma :( Načo takáto dovolenka keď sa musím furt s niekým hádať a dávať s pozor aby ma zas neošklbal? Mestá samá špina, bordel, chaos... proste mi je dosť nanič a počítam dni kedy odtiaľto vypadnem.

Vo vlaku z Varanasi do Kalkaty, kde v mojej triede neboli skoro žiadni turisti mám miesto akurát naproti angličana Davida. Jeho cesta už trvá 6 týždňov a čaká ho ešte 5 mesiacov. Spovedám ho z jeho zážitkov, ciest ktoré absolvoval a všetkého možého. Po pár hodinách kecania to zakončujem otázkou: "Ako to robíš, že sa ti tu páči?" Odpovedá dosť dlho, ale základné myšlienky sú dve.
1. "Musíš tu byť aspoň mesiac kým si zvykneš na ten chaos na uliciach, ľudí, smrad..."
2. "Nesmieš to brať tak vážne, proste si z toho všetkého rob sarandu."

Pridávam sa k nemu a nasledujúce 3 dni strávime spolu. Učí ma všetky možné cestovateľské triky, pozná spôsoby ako zohnať lacný hotel, lacno nakupovať, dokáže elegantne preplávať davom "priateľských pomocníkov" odhodlaných obrať ho o všetky peniaze a slušne, pritom s humorom, poslať všetkých kade ľachšie. Ukazuje mi, že Indovia sú veľmi dobrí ľudia ktorí naozaj radi pomôžu, akurát veľa vecí nevedia (napr. pracovať s mapou) ale majú problém to priznať. Tak nás radšej pošlú zlým smerom, akoby mali povedať, že nám nevedia poradiť.
Vysvetľuje mi mnohé incidenty ktoré sa mi v osledných dňoch stali a ja zisťujem, že to nebolo také zlé ako to vyzeralo. Rozpráva o tom, ako si cestovanie naozaj užiť.
Nakoniec hovorí, že by som mal spomaliť... Celý deň o tom rozmýšľam, je to zatiaľ možno najdôležitejšia vec, ktorú zisťujem. Chcel som veľmi veľa vidieť. Viem, že sa to dá, akurát to nie je veľmi príjemné, je to únavné, drahé a človek nemá šancu sa dostať do hĺbky. Pri ustavičnom ponáhľaní ťažko objavím zaujímavé myšlienky a všimnem si to pekné a vnimočné, čo tento pre mňa zatiaľ cudzí svet ponúka. Prehodnocujem cestu a som zas trochu pokojnejší - to je dobré znamenie.
Posledný deň v Kalkate sa mi už páčil. V tomto meste dokopy nič nie je, no mne dalo veľa. Niekedy, bez toho, aby sme čokolvek spravili, sa v našom živote zrazu objaví človek práve vtedy, keď to najviac potrebujeme a potom zas zmizne. Takýchto ľudí volám anjeli.

Kulinarsky zazitok

Restauraciu je dobre si vybrat podla toho, kde sedi najviac domacich. Indivia varia naozaj skvele, takze blbosti jest nebudu. My sme si vybrali taku, ktoru vlastnili indovia vyznavajuci Islam. Chyba tu vsadepritomna soska niektoreho z Hinduistickych bohov, prave sa zotmelo, vonku prsi a z reproduktorov sa ozyva volanie na vecerne modlitby zacinajuce typickym predlzenym spevom "Allah akbar" (Alah je svaty). Restauracia je to naozaj mala, asi 5x5 metrov, ma aj poschodie ale kedze tam nikto prave nesedi, nejdeme tam ani my - chceme predsa pozorovat indicky zivot. Predna stena vlastne neexistuje, vchod je ohraniceny kuchynou (akasi platna na com vsetko varia) z jednej strany a kasou (rad asi troch ludi cakajucich na platenie) z druhej. Vo vnutri asi 4 stoly, kazdy sedi kde najde miesto, predsa nepojdeme hore kde je vsetko volne...
Volame casnika, no ten sa nas pozdrzi s tym, ze teraz sa vari, teraz sa neobjednava. Ked sa dovari, prichadza k nam, odpluje si do kuta a ocakava nase objednavky. Indovia pluju dost casto, uz ma to ani neprekvapuje. Nie sme si isti, ci si to vsetko zapamatal, ale konstatujeme stare zname: "whatever it is, we eat it" (nech je to cokolvek, zjeme to). Dostavame aj vodu, ale tu radsej nepijeme - az taki frajeri zas nie sme.
Po chvili prichadza jedlo, presne co sme si objednali. Davam si Dal, co by sme u nas asi nazvali privarok. Neviem co vsetko do toho davaju, ale je to plne vsakovakych prisad a korenin. Zjavne nie velmi jednoduche jedlo, ale take su to vlastne vsetky. Tisicrocia vyvoja indickej kultury sa jednoznacne odzrkadlili aj na ich kulinarskom umeni a to len v tom najlepsom zmysle slova.
K tomu este zeleninu a masalu - cosi medzi palacinkou a arabskym chlebom - sladke a velmi dobre.
V celej retauracii sa je rukami, musi sa pouzit prava, lebo lavou si vraj vytierame rit (no neviem ako vy...). Nas spravne odhadli na rozmaznanych Europanov a doniesli nam pribor. Ja som sa rozhodol aspon tu palacinku spracavat poctivo po domacki. Len skuste odtrhavat kusky z horuceho arabskeho chleba bez pouzitia lavej ruky. Sme predsa civilizovani, nebudem si pomahat ustami.
Ked sa zacinam nahlas zamyslat nad pridavkom, iniciativny naproti sediaci ind okamzite zavola casnika a rovno mi objedna. Spolu s nim zdielame stol aj s jeho frajerkou, ktoru asi chcel pozvat na romanticku veceru. Slovenku by som na toto asi nezbalil.
Uvedomujem si rozdielne pohlady a standardy, ktore mame my a oni. Myslim, ze si veceru tiez uzivaju rovnako ako my, ale asi z uplne ineho pohladu. Kym ja to povazujem za dobrodruzstvo, oni asi za prijemny a pohodlny vecer kedy nemusia doma varit. Mne sa to tu zda dost tesne a ani nie som zvyknuty v restauracii jedavat rukami za malym spolocnym stolom pol metra od cudzich ludi. Pre nich je to zjavne absolutne normalne.
Obzeram sa, ze kde vezi moja palacinka. Iniciativny ind sa na mna osopi: "Wait you some time!" (Pockaj ty nejaky cas!). Cakam ja... Zistujem, ze priprava tohto na pohlad jednoducheho kuska peciva je dost komplikovana. Pozostava pripravy cesta, specialneho miesenia, valkania, formovania, pecenia, nafuknutia, stlacenia, prekrytia a dalsich domyselnych krokov. Neodbavite to ako nejaky lievanec.
Po chvilke casnik nesie v ruke moju palacinku a z istej nenulovej vzdialenosti ju hadze na tanier ktory zostal prazdny po predoslej. Bez vynimocnosti nezostava ani platenie. Vyzera tak, ze pridete ku pokladni ktoru tvori pekar co pred chvilou hadzal moju palacinku, ten si tipne, co ste asi tak mohli jest, hodi k tomu od buka do buka bulharsku konstantu a zapoti sumu, ktoru by ste mali zaplatit - vacsinou sa trafi. Mal som skvelu veceru asi tak za 20 Sk. Obdivujem ako tito ludia dokazu byt priestorovo, financne, procesne, personalne a inak efektivni. No nekup to...

Dobru chut

Na Indiu si musí človek zvyknúť

Do Indie som išiel nadšený a s veľkými očakávaniami. Potvrdilo sa však, že túto krajinu človek bud miluje, alebo nenávidí.
Hneď ako som vystúpil z autobusu ma oslovuje chlapík a pýta sa, kam idem. Ukazuje na neďalekú budovu a hovorí: "choď metrom!" Zatiaľ som dosť podozrievavý, viem že scamy (podvody na získanie peňazí od turistov) sú tu bežné, ale za pokus nič nedám. Prekvapilo ma, že mi neponúkol taxík alebo rikšu. Pri vstupe do metra je nápis: "Metro znamená bezpečie". A mimo metra je čo? Metro v Dilí je naozaj pekné (v porovnaní s okolím) a dobre funguje. Pri vstupe sú detektory kovov a rontgen na batožinu. Toto je asi to bezpečie. Vystupujem na mojej ulici a asi každých 10 metrov niekto niečo ponúka. Chcem byť milý tak sa s nimi aj pobavím, že reku do hotela idem. Síce nevedia aký hotel mám, ale okamžite ponúknu niekoľko lepších alternatív. Ja mám hotel zarezervovaný takže sa nenechám presvedčiť aj keď ponuky vyzerajú lákavo. Po ubytoaní sa idem vonku prejsť, dá sa so mnou do reči chlapík, varuje ma pred miestnymi podvodníkmi a chce mi ukázať chrám na konci ulice. Zdôrazdňuje, že nechce peniaze. Za pozretie nič nedám, tak prečo nie? Vedie ma k starej budove (akože ten chrám), ktorá nestojí ani za fotku tak ideme ďalej. Ukazuje biele kravy, ktoré by ma teoreticky ako turistu mali zaujímať ale tiež nič moc. Vedie ma ďalej a ja sa snažím pamätať si cestu. Na mape ukazuje kam ideme, ale akosi nie je schopný ukázať mi, kde sme. Cestu som už zabudol, ale nevadí, veď ľudí je tu dosť a nejak sa už len späť dostanem. Hovorí, že na stanici je to veľmi nebezpečné a ak chcem ísť do Varanasi, mal by som si lístok kúpiť vo vládnej turistickej informačnej kancelárii. Tá je dokonca na mape, znie to logicky, tak prečo nie? Turistiký informátor vyzerá veľmi milo ponúka čaj s mliekom a oznamuje mi, že všetko je beznádejne vypredané. Dokonca telefonujeme na stanicu, kde mi chlapík potvrdí, že majú voľný lístok až o 5 dní. Pýtam sa na alternatívu a po krátkom rozhovore dostávam perfektný plán cesty cez 3 ďalšie turistické mestá, plán zahŕňa prehliadky miest, dopravu a pod. To všetko "len" za 260 euro. Cena ma šokuje, lístok na vlak mal stáť okolo 30 euro. Môj spoločník stále opakuje, že život je dôležitý - nemám chodiť na stanicu!? Informátor zjavne vôbec nepočúval, keď som mu hovoril, že teraz ešte nechcem nič obzerať, chcem len ísť do Vranasi. Už ma dosť naštvali, tak sa slušne poďakujem a odchádzame. On, že je tu ešte jedna nevládna cestovná kancelária v ktorej sa môžeme tiež opýtať. Tam to prebieha presne rovnako, až na to, že cena je 150 euro. Som dosť vystrašený, zmätený a jaksi v prdeli. Skoro som to kúpil, ale hovorím, že si ešte musím na internete overiť, či moje lietadlo z Kalkaty je stále aktuálne. Hneď ma posadili za počítač s inernetom aby som si to overil. Lietadlo bolo OK, ale zároveň som našiel ďalšie, ktorým sa viem dostať do Varanasi za 50 euro! Toto mi teda nesedí a odchádzam aj z tejto kancelárie. Snažia sa ma všetkým možnými spôsobmi udržať, ponúkajú zľavy, chcú zálohu, hovoria aké je to nebezpečné na tej stanici a neviem čo všetko. Asi desiaty krát zdôrazňujem, že prídem zajtra a ak už zajtra lístky nebudú, tak je to môj problém. Celú situáciu komplikuje baba z Írska oblečená po indicky ktorá tu už mesiac cestuje a hovorí, že majú pravdu, a že to nie je vysoká cena. Ona predsa nie je tunajšia, nemá ma prečo klamať... Napriek tomu odchádzam, že si veci overím a prídem zajtra. Teraz už nasadili posledná zbrane, zjavne tušia, že keď si budem overovať tak prídem na niečo čo sa im nepáči. Chlapík ešte hovorí, že by som si mal kúpiť nejaké indické oblečenie aby som nevyzeral tak nápadne. Dlhú bielu košeľu aj tak potrebujem, tak súhlasím. Hneď naproti je obchod, beriem najlacnejšie čo majú a rýchlo preč. Lúčim sa so spoločníkom, ktorý sa ma ešte pýta, či sa nestretneme aj zajtra. Nakoniec s neho vypadlo, že by chcel topánky, že či mu nejaká nekúpim. Pripomínam mu, čo mi na začiatku povedal a odchádzam. Zavolal mi lacnú cyklorikšu, ktorá ma má doviesť domov. "Šofér" zas ponúka kopu lepčích vecí ako môj hotel, ale to netuší v akej prdeli som... Keďže všetko odmietam, ani sa mu nechce ma ďalej viesť. Vysadzuje ma obďaleč, ale tu to už našťastie poznám, tak pohoda. V hoteli si líham na posteľ a celý večer si premietam. Trochu sa ukľudním, obliekam novú, žiarivo bielu indickú košeľu, ktorá vyzerá ako pyžamo a vyrážam v ústrety istej smrti rovno na stanicu! Vonku je už tma, mám čierne trekové nohavice ale v kombinácii s bielou košeľou vyzerám ako by som mal oblek, proste provokatívne čisto a bohato. Na stanici už čakajú ďalší pomáhači oznamujúci, že stanica je zatvorená, ale že tu naproti mi lístok predajú. Aj toto to znie logicky. V agentúre naproti nemajú s lístkom žiadny problém, na druhý deň len za 1800 rupií (menej než 30 euro), zrazu sa všetko dá. Ale pre istotu tiež odmietam, tentoraz to naozaj skúsim na tej stanici. Je tam dlhý rad, ktorý sa mi nechce čakať. V rade stojí muž v uniforme, tak sa pýtam rovno jeho že, kde sa dá kúpiť lístok. Po anglicky vie len veľmi málo ale hovorí, že ďalší človek, ktorý sa na mňa medzičasom nalepil mi to ukáže. Ideme do ďalšej agentúry, kde za lístok chcú už len 950 rupií. To už vyzerá v pohode, takto nejako by to malo do Varanasi stáť. Ďalšie prekvapenie ma čaká pri platení - nedali mi lístok, ale len papierik, že po lístok si mám prísť zajtra. Risknem to, však aspoň budem mať lepciu ak ma zas ošklbú. Večer ešte čítam na Inernete: "neverte nikomu, kto vám povie, že stanica je zatvorená a v cestovke naproti vám predajú lístok." Sakra! No čo už...

Na druhý deň tam lístok naozaj bol. Chceli síce o 50 rupií navyše, ale som v suchu. Na internete uvádaná cena je 550 rupií. Takže ma aj tak ošklbali o polovicu. Večer už sedím v nočnom vlaku do Varanasi a len sa nad tým všetkým smejem. Cenná lekcia spolu s ďalšími podobnými ktoré som zažil ešte v ten deň ma učí ako prežiť v tejto divokej krajine.

PS: Viete v čom bol ten scam? Za tú najlacnejšiu indickú košeľu som zaplatil asi minimálne 4x viac ako je tu normálne zjednateľná cena. Môj dobrodinec na mne takto zarobil asi dve eurá :) A čo by asi bolo ako by som kúpil tú cestu? A koľko tu asi nechala tá škótka?