Táto krajina ma riadne sere a týmto sa z toho chcem vypísať. Ale nie, to je príliš negatívne, tak ešte raz:
Na túto cestu som šiel hlavne preto, lebo som sa silno potreboval odpojiť od všetkého, čo je doma, poriadne si oddýchnuť, zresetovať hlavu a rozmyslieť si, ako ďalej. Prvých pár dní som strávil na ostrove Ko Mak v Thajsku, čo bolo úplne skvelé a splnilo účel, ale o tom v inom blogu. Keďže sa mi ale nechcelo tráviť priveľa času v relatívne komerčnom Thajsku a o Barme, ktorá je hneď vedľa, som počúval samé superlatívy a mal som možnosť sem ísť s Magdou, ktorá tu všeličo pozná a všeličo neštandardné vie zariadiť, tak bola voľba jasná.
Ľudia
Do Barmy sa cestuje hlavne kvôli ľuďom. Sú strašne pozitívni, usmievaví, milí a ochotní. Poďakujú vám, aj keď ich odmietnete. Pred chvíľou mi recepčný podával kľúč od mojej izby so slovami: “Ďakujem vám veľmi pekne.” Ale za čo? Ďalší dvaja sa na mňa usmievali od ucha k uchu a to som len išiel na izbu.
Keď vám niečo podávajú, alebo si od vás niečo berú, berú to jednou rukou, pričom druhú ruku úctivo pritiahnu k hrudi a jemne sa poklonia. Toto sa deje vždy, keď platíte, podávate im pas, keď vám dávajú nákup. Ten pohyb je prirodzený, ako chôdza. Akoby všetko, čo si ľudia dávajú, bolo veľmi vzácne.
A ženy sú tu veľmi krásne. Chodia vzpriamene, elegantne a akosi sebavedomo. Bežne majú prakticky dokonalé modelkovské postavy. V minulosti im ich unášali Japonci, tak si v štáte Čin začali tetovať tváre, aby pre nich neboli také príťažlivé.
Blbé je, že s miestnymi si moc nepokecáte, lebo väčšinou nevedia po anglicky a ak aj vedia, tak väčšinou dosť zle. Človek potrebuje riadnu trpezlivosť, aby sa dozvedel niečo o pozadí krajiny. Typický rozhovor môže vyzerať takto:
- Ja: Prečo vláda nedovolí, aby sa turisti ubytovali v hociktorých hoteloch?
- Birminček (takto sa povie Barmčan po Poľsky): Lebo potrebuje špeciálne povolenie. (Kua veď na to sa pýtam, že prečo!)
- Ja: Ale prečo ho potrebuje?
- Birminček: Lebo vláda ho vydáva
- Ja: Ale prečo to vláda rieši? Chcú, aby ten hotel mal nejakú úroveň, napr. čistotu, alebo chcú len peniaze?
- Birminček: Áno, aj
- Ja: Kvôli čistote?
- Birminček: Áno, čistejšie, niekedy
- Ja: Ale my špeciálnu čistotu nepotrebujeme, nám sa tu páči, ale nemôžeme tu bývať.
- Birminček: Lebo hotel nemá špeciálne povolenie
- Ja: Keď to vláda udeľuje, aj ten hotel nejako skontroluje, alebo je to len birokracia a poplatky?
- Birminček: Áno, skontroluje
- Ja: Ale aj tam niekto z vlády príde, alebo len papiere kontroluje?
- Birminček: Musí mať papiere
- Ja: Ale skontrluje, či je v hoteli čisto a tak?
- Birminček: Hehe, neviem :)
- Ja na to s…
Alebo:
- Magda: Mohol by nám tu niekto predať misku ryže?
- Birminček: Nie, toto je chudobná dedina
Ryžu mali a človek by očakával, že si budú chcieť privyrobiť. Pozadie tohto všetkého je určite veľmi zaujímavé, no je fakt tažké sa k nemu dopátrať a porozumieť.
Akože dobre, že sú milí, ale keď niečo fakt potrebujete vedieť a odpoveďou vám je len úsmev, tak sa človek nasere aj na nevinného Birminčeka.
Dobré ale je, že turistov neotravujú tak, ako napr. v Indii a ani nepočul som, že by tu niekedy niekomu niečo ukradli, ako napr. v Thajsku.
Vláda
Asi najzaujímavejšia vec, ktorá sa dá v Barme pozorovať je rozvoj, ktorý nastal po uvoľnení režimu v roku 2010. Demokracia je tu len naoko. Stále napr. platí, že 25% miest v parlamente majú rezervované vojaci. Ale je to oveľa lepšie, ako predtým. Ľudia sa už napr. neboja hlásiť k demokratickej strane National League for Democracy so známou dlhoročne väznenou disidentkou Aung San Suu Kyi. Odporúčam film “Lady”, ktorý o tom pekne hovorí - hlavne o jej nenásilnom boji proti diktatúre. Teraz už sedí v parlamente a niektorí ľudia sa už aj stihli začať hnevať, že hneď nespôsobila, že je všetko super. Asi im nedošlo, že sa tam dostala len cez doplnkové voľby a tak jej strana nemá väčšinu a je otázne, či ju v ďalších voľbách vôbec získa. Inak celkom pekná politická stratégia - dlhoročnú nádej a miláčika ľudu na chvíľu akože pustiť k moci s tým, že reálnu moc nemá a potom hovoriť, že nič nedosiahla. Už len chýba, aby vládna strana šla do volieb s heslom stability…
A pravda je, že to stabilnejšie vyzeralo, lebo sa o konfliktoch vedelo menej. Veď čo už je to za absurdná situácia, keď Buddhistickí mnísi idú zabíjať moslimov? Alebo je tá správa len vymyslená? Kto vie… Ale bolo by veľmi zaujímavé vedieť, ako je to naozaj. Už sa teším na Magdin článok, ktorý pripravuje pre N-ko. Zbiera k nemu veľa informácií, tak verím, že poskytne lepší pohľad.
Ako skryť lietajúci tanier
Ak by som chcel skryť 500 kilometrový lietajúci tanier, tak sever, alebo západ Barmy by na to bol celkom vhodným miestom. V tejto tajomnej krajine sa dejú veľké veci, ale nemáme šancu zistiť, aké. Turisti sa do väčšiny krajiny vôbec nedostanú. Chce to špeciálne povolenie, ktoré sa vybabuje aj tri mesiace.
Počúvame napr. klebety o tom, že zrazu cez hranice s Čínou vyviezli päťsto kamiónov s drevom, že Čínske firmy domácim zaberajú pôdu (oficiálne všetka pôda v krajine vraj patrí vláde), že sa tu pre Čínu pestujú potraviny s mega dávkami pesticíd, čo vyčerpáva domácu pôdu. Barmská vláda akoby krajinu predáva kamošom na severe a totálne vyčerpáva prírodné zdroje s heslom: “Po nás príde National League for Democracy (možno) a oni si vyžerú, že je zle.” To ako keby u nás niekto podpísal nelimitované záruky za pôžičky nezodpovednej krajine… Najhoršie na tom je, že ľudia s tým nemôžu nič spraviť. Ak sa postavia na protest, vláda s nimi začne argumentovať samopalmi…
Aby toho nebolo málo, v krajine operuje niekoľko povstaleckých armád, ktoré majú spoločné len to, že bojujú proti vláde. Nie sú nijako koordinované a keď aj jedni začnú vyjednávať, druhí na to kašlú a samozvaný povstalecký generál si za peniaze lokálnych roľníkov užíva svoju ukradnutú vilu, kým za neho bojujú chlapci s flipflopmi na nohách.
Aj keď je Barma ôsma najchudobnejšia krajina sveta, stále to môže byť horšie. Utekajú sem totiž ľudia zo susedného Bangladéšu. Chápete to? Do Barmy!? A krajinou sa šíri klasický predudok, že zlí moslimovia robia problémy. Na západe krajiny už pre nich zriaďujú utečenecké tábory a getá. Ešteže my v Európe takéto predsudky nemáme.
Autá, mobily a to, čomu hovoríme rozvoj
Pred veľa rokmi tu vojenská Junta prebrala moc demokratickým vystrieľaním vtedajších šéfov krajiny, ktorí ju priviedli k samostatnosti. Potom doj*ebala čo sa dalo a teraz sa veci, zdá sa, zlepšujú (napriek horeuvedenému). Najviac to vidieť na autách a mobiloch.
Človek si tu uvedomí význam životného prostredia, keď kráča po ulici, na ktorej je milión extra hlučných a smradľavých starých áut vyradených zo susedných krajín, prach a odpadky na zemi.
Domáci to akosi neriešia, v lepšom prípade tie odpadky spália. V uliciach za pár rokov pribudli obrovské množstvá áut, ale akoby sa s nimi stratila empatia. Málokto dá prednosť chodcovi, jazdí sa dosť bláznivo. Asi nikdy som nemal takú silnú predtuchu, že tento autobus skončí čelným nárazom do protiidúceho kamiónu, ako pri dnešnej 24-hodinovej ceste krížom cez polku krajiny.
Upokojovala ma len skúsenosť, že moje predtuchy sa väčšinou nenapĺňajú. Náš šofér, ktorý mohol mať tak 24 rokov si jazdu zjavne užíval. Celý čas žuval betel (to je čosi ako červený žuvací tabak s jemne omamnými účinkami; tí slušnejší, keď s vami hovoria, najprv ho dosť odporne vypľujú z úst do najbližšieho kúta) a s vypleštenými očami čumel na cestu, trúbil a podľa mňa trénoval na skúšky do leteckej akadémie.
Druhá vec sú mobily. Pred pár rokmi jedna SIM karta stála 2000$ (áno, dvetisíc dolárov), pred necelým rokom zlacnela na 1,5$. Takže mobily tu teraz majú všetci! Tí ktorí nemajú signál si kúpia mobil s väčšou anténou. Padlá nám sánka, keď sa nám kresťanský misionár v bambusovej chatrči v dedinke bez elektriny úplne v prdeli (skoro každá chatrč tu má vlastný solárny panel) chválil, že si tu môže skontrolovať emaily a updatnúť status na facebooku. Ešte pred rokom tu mladí ľudia večer sedeli pri čaji so sladkým mliekom a kecali, teraz sedia pri tom istom čaji, ale čumia do lacných čínskych smartfónov.
V Barme majú po novom troch mobilných operátorov. Najväčšie pokrytie má štátny MPT, ale ak tu budete, fakt si kúpte Telenor. Ako jediní totiž riešili, že nie je v poriadku, keď sa pri výstavbe mobilnej siete používa detská práca.
Je to dobré, alebo zlé? S Magdou na túto tému vedieme nekonečné diskusie, veľa sa od nej učím. Podľa mňa je to dobre. Tak, ako mladý človek musí vyskúšať všetky možné hovadiny, kým sa naučí, čo je pre neho dobré, tak týmto procesom musí prejsť aj mladá demokracia. Čím skôr tu bude facebook, tým skôr tu bude slow food. No už nie, ako nevyhnutnosť, ale ako voľba. Tie mobily ľuďom umožnia zarobiť si na tie autá, ktoré im umožnia zarobiť si na školu, ktorá im pomôže lepšie rozumieť súvislostiam a tak sa vo lepšie rozhodnúť aj vo voľbách (snáď lepšie ako u nás). Majú tu na to skvelé kultúrne predpoklady. Dúfam, že vzájomný súcit a láskavosť, ktoré tu ľudia k sebe prirodzene pestujú sa nevytratí, ale bude skôr formovať ich kultúru. Ak sa od Barmancov možeme niečo učiť, tak je to to dobro a úsmev, ktorý si každý deň navzájom dávajú. Len dúfam, že im čoskoro dojde, že tie lacné motory fakt smrdia a hlučia, a že rieka je krajšia bez odpadkov.
Z pohľadu turistu
V Barme si pamätám presne tri pekné miesta:
1. Schwedagon pagoda v Yangoone - je veľká, zlatá a je tam celkom pokoj. Som rád, že som tam bol po západe slnka, pretože nebolo tak horúco. Vedel by som tam stráviť aj štyri hodiny. Na vrchole má veľakárátový megadiamant a môj Európsky mozog nemôžu opustiť úvahy o tom, čo by sa stalo, ak by všetko to zlato, ktoré domáci lepia na pagody, dali napr. na školstvo (odpoveď: zhabala by ho vláda). V Barme sú celkovo pagody všade. Buddha sa pri pohľade na toľko svojich sôch musí v hrobe obracať. A sú aj pekné, ale po stopäťdesiatej štvrtej to už človeka prestane baviť, takže tá jedna ulica aj postačí. Z tohto dôvodu nechápem, prečo ľudia cestujú do Mandalay. Ja som do Mandalay chcel ísť preto, lebo sa tak volala moja kedysi obľúbená meditačná hudba.
2. Jazero Inle - konkrétne ten dlhý most na koloch v dedinke pri ňom. Aj tam bol pokoj a krásne svetlo. Celé jazero je zaujímavé.
3. Čierna turistická kaviareň pri rieke v mestečku Hsipaw a starý drevený kláštor za mestom. V Hsipaw sa nám páčilo asi najviac.
Do povinnej turistickej jazdy zostáva ešte Bagan - široké údolie plné starých a veľkých stúp, ale to sme preskočili. Stupy mi už liezli von ušami a platiť tejto vláde 20 dolárov len za to, že môžeme vstúpiť do tej oblasti - na to si uplatňujem výhradu svedomia! Okrem toho sme boli v prdeli sveta v Mrauk-U, kde sú tie stupy ešte staršie ako v Bagane.
Na najväčšie turistické atrakcie sa platí relaívne mastné vstupné. Áno, platíte 10 dolárov, aby vás pustili k jazeru, ktoré má destiatky kilometrov. Bývať môžete len v hoteloch, ktoré majú špeciálne povolenie ubytúvať turistov. Tieto miesta sú buď hovadsky drahé (vyše 100 dolárov za noc), alebo špinavé na špinavých a hlučných uliciach (už chápete, prečo sa teším preč?).
Jedla je všade dosť a je fakt lacné, nie je však nejak špeciále chutné. Teda až na vyprážené čokoľvek - v tom majú fakt prax. Aj Šanská rezacová polievka je dobrá. Vlastne aj pampúšiky na raňajky s čajom so Salkom.
O hygiene radšej pomlčím. Okrem všadeprítomných rezancových polievok dostanete aj rôzdne druhy mäsa, ktoré je na uliciach teplé už iba od slnka. Väčšina nelokálnej zeleniny aj ovocia je, podobne ako v iných rozvojových krajinách, relatívne drahá (stoja asi toľko, ako u nás, keď nie je akcia). Nemajú tu poľnohospodárske dotácie, takže vlastne drahé nie sú, len u nás sú neprimerane lacné.
Ďalšia zlá vec je doprava. Turistické autobusy sú relatívne dobré (horšie, ako naše normálne), ale buď majú strašné zlé cesty, alebo majú úplne pošahané tlmiče (asi z tých ciest). V busoch to trasie aj keď 80 km/h prekračujeme len na novej diaľnici Yangon-Mandalay. Kamkoľvek sa dostať trvá riadne dlho. Moja najkratšia cesta trvala 6 hodín, najdlhšia 21. V autobusoch všetci dostanú vodu a zubnú kefku a pastu. Ak je autobus klimatizovaný a ak im ten diablov vynález nebodaj aj funguje, buďte si istí, že ho použijú! A to bez ohľadu na teplotu. Do autobusu sa teda oplatí dobre sa obliecť, hoci vonku riadne pečie slnko. Prechádzka uličkou autobusu v noci vyzerá ako výstava mrazených zombíkov. Tieto zúbožené stvorenia (my) sú zakrútené do vštkého, čo aspoň trošku hreje.
Keď počas prestávky v noci vystupujeme z autobusu s nádejou, že sa zohrejeme, zisťujeme, že vonku je asi rovnaká zima, ako vnútri. Tak, ako tu cez deň hovadsky pečie slnko, tak v noci býva strašná zima. Hotely bežne majú klimatizácie, ale nemajú kúrenie. Je Január, čo je aj u nich zima, čo v praxi znamená, že teploty sú cez deň pod 40 stupňov. V noci netuším, ale proste kosa.
Úniky mimo turistické destinácie sú síce obmedzené, ale možné - hlavne na bicykli. Tu človek v plnej kráse uvidí prirodzených ľudí a to sú tie najzaujímavejšie momenty. Viac v predošlom blogu V predeli sveta.
Aká je teda Barma?
Keď toto píšem, som na streche hotela v Yangone a počujem spev moslimského muezína z neďalekej mešity. Vpravo vidím vysvietanú Schwedagon pagodu. Zapadlo slnko a je akurát príjemne teplo. Všetko sa už zdá byť akési lepšie. Dnešné stretnutia s pár úžasnými ľuďmi v Yangone mi pripomenuli, čo je na tejto krajine krásne.
Barmu ako dovolenkovú destináciu vyslovene neodporúčam kvôli hluku, smradu a vláde. Je však skvelá, keď chce človek v bezpečnom prostredí posunúť svoje hranice komfortu a porozumenia inakosti.
Ak chcete pohodu na pláži, choďte radšej do Thajska. Ak ale chcete vidieť, ako odchádza starý svet a prichádzať nový, so všetkými kladmi aj zápormi, ktoré to prináša, príďte sa pozrieť!
