Chystám sa zopakovať minuloročnú cestu do Nepálu a Indie, ktorá dopadla úplne skvele (a možno aj ďalšiu do Juhovýchodnej Ázie). Môžete sa pridať.

Itinerár
Minulý rok (fotky tu) sme mali takýto plán, tento rok si to môžeme prispôsobiť, ako budete chcieť. Zažili by sme trek v Himalájach, historické Kathmandu, tropický prales s nosorožcami a krokodýlmi, rafting na nepálskej rieke, buddhistické stupy, hinduistické spaľovanie mŕtvych, cestovanie lokálnymi autobusmi/vlakmi/rikšami, pouličné jedlo, zjednávanie ubytka a bláznivosť inej kultúry. Uvidíme aj Taj Mahal, zameditujeme si pri buddhistickej stupe a pozrieme si východ slnka nad osemtisícovkami.
Osobne mám cestovanie v tomto kúte sveta veľmi rád, lebo tam človek zažije karmu v priamom prenose: veci často dopadnú inak, ako si plánujeme, ale väčšinou o to zaujímavejšie. Viď. Števove fotky aj s komentármi.

Trek
Zvládne ho aj netrénovaný neturista. Pôjdeme do Annapurna Base Campu. Nebude treba mačky a pod. (po ľadovci nepôjdeme), ani si nebudeme niesť jedlo ani stany. Spať sa bude v horských chatách vo vlastných spacákoch. 

Trek bude trvať 8 dní. Dostaneme sa do výšky 4250 metrov. Pôjdeme bez lokálneho sprievodcu a bez nosičov. Turisti si ich na tieto treky bežne berú, ale to je zbytočne ľahké.

Trek v Himalájach je zároveň najlepší osobný reštart, aký poznám. Cez deň šlapeme a máme čas byť sami so sebou a rozmýšľať nad vecami, na ktoré doma akosi nie je čas. Minulý rok ma až dojalo, keď si ľudia po večeroch do zošitov zapisovali myšlienky a zážitky.

Ak sa niečoho z toho bojíš, alebo si myslíš, že na to nemáš, tak práve preto by si mal(a) do toho ísť, lebo takíto ľudia potom z toho majú najlepšie spomienky.

Na ceste sú len dve objektívne riziká:

1. tvoja pohodlnosť - ak neznesieš studenú sprchu, kravy na ulici, alebo tlačenie sa v prepotenom autobuse, tak to síce zvládneš, ale neužiješ si to.
   
2. zemetrasenie - v Nepále to bežne občas zatrasie. Minulý rok tam bolo najsilnejšie zemetrasenie za posledné stovky rokov. Bolo to vtedy vážne, ale pravdepodobnosť, že by sa zopakovalo v takej sile, a že by sa to stalo práve vtedy a tam, kde budeme, a že by sa pri tom niečo stalo nám je oveľa menšie, ako riziko autonehody. Ja sa toho vôbec nebojím, v Nepále by som mohol kľudne trvale žiť, ale chcem o tom informovať, lebo niekto by sa mohol zľaknúť, ak by sa o tom dozvedel dodatočne.

India

Posledná tretina cesty bude v Indii. Bude to ukážka niekoľkých z tých najintenzívnejších aspektov, ktoré som v Indii zažil. Hlavne Varanasi.

India je najväčšia inakosť, akú som zatiaľ zažil a skúmanie jej bláznivosti je skvelý teambuilding. Budeme tam práve počas ich najradostnejšieho svitku Diwali - festivalu svetiel (čosi ako naše vianoce).

A samozrejme Taj Mahal - najväčší monument lásky na svete:

Termín
Od 12.10. do 2.11.2016. Odlet 12.10. je neskoro večer (takže na tento deň ešte nepotrebujete dovolenku, prílet do Viedne je 2.11. tiež večer.

Náklady
cca. 1500 Eur (vrátane letenky, ubytovania, jedla, dopravy, pamiatok a 250 Eur dobrovoľného príspevku pre mňa.)

Veľkosť skupiny
7-10 ľudí

Postup
Ak chcete ísť, dajte mi vedieť :)

Priebežne vám budem dávať ďalšie inštrukcie ohľadom očkovaní, víz, leteniek, balenia a ďalších praktických vecí. Sami si nebudete musieť vôbec nič zisťovať.

Po pohodovom dni v ešte pohodovejšej horskej dedinke ukotvenej v skalách v strede ostrova Gran Canaria sedíme na večeri v zabudnutej reštaurácii pri ceste. Reštaurácia má vonku na terase tri stoly.

Pri prvom sedia dvaja starší páni, hrajú na benjo a spievajú tak, ako to len obyčajní ľudia zo stredu ostrova vedia. Je im veselo a robia dobrú náladu zvyšku osadenstva tohto podniku. Jeden z nich má odťahovacie auto, ktorým odťahuje netuším koho, keďže sa tu predpokladám všetci poznajú a nelegálne parkovať sa tu snáď  ani nedá (buď sa nezmestíte, alebo nezavadziate). Vyzerá to tak, že nemusí veľa pracovať, aby si zarobil na pohodový život s tým, že si po šichte môže sadnúť na pivo a do noci vyhrávať na celú ulicu. Pri pohľade na nich si spomeniem na indických rikšákov, ktorí asi práve zaspávajú niekde pod mostom do starého Delhi. Hoci aj ich situácia sa prudko zlepšuje, ťažko pracujú celý deň noc, aby si zarobili tých pár rupií. 

Pri ďalšom stole sedí staršia nevrlá čašníčka. Z pochopiteľných dôvodov asi nemá veľa hostí, no aj z toho mála si zjavne vie zarobiť dosť na to, aby sa nemusela výrazne viac snažiť. Pri pohľade na ňu si spomeniem na čašníčku v Kambodži, ktorá sa večne usmiata, hoci asi dosť unavená, snažila sľúbiť a potom aj vybaviť čokoľvek, len aby udržala turistu v podniku.

Pri treľom stole sedím ja s babou z Anglicka, ktorá strieda štúdium s cestovaním a zarába si na to učením angličtiny v Španielsku. Objednávame si večeru bez toho, aby sme zisťovali, koľko to bude stáť (stálo to 10 Eur). Moja najväčšia starosť je rozhodnutie, či dnes večer budem niečo písať, alebo si pozriem film. Ona rieši kam pôjde zajtra na výlet.

Keď som si uvedomil, ako sa máme dobre, najprv ma to dojalo, potom potešilo, potom mi bolo ľúto tých, ktorí to tak nemajú a nakoniec som cítil pocit viny, že by som snáď mal pre nich spraviť čosi viac. Potom som si uvedomil, že na stĺpe podopierajúcom terasu, pod ktorou sedíme je okolo tyčky ledabolo obkrútená zástava Európskej únie, vedľa ktorej je ešte handrovitejšie obkrútená Španielska zástava. Nikto z nás nekradne ani nežije na úkor iných (áno, dá sa tu porozprávať veľa príbehov o sociálnych nerovnostiach tých, ktorí pre nás vyrábajú oblečenie či od ktorých kupujeme niektoré suroviny, ale o tom inokedy) a aj tak je proste možné slušne a dôstojne vyžiť, keď ľudia normálne spolupracujú v normálnej slušnej krajine.

Tento ostrov je plný strmých kopcov a najkľukatejších ciest aké som kedy videl. Vybudovať tu infraštruktúru asi nebolo jednoduché. Je tu čisto a všetko je to tak pekne udržiavané. Títo ľudia si na to vedia zarobiť bez toho, aby dreli ako tí incidkí rikšáci.

Keď som sem v stredu letel, začal som sa baliť dve hodiny pred odchodom. Nemusel som riešiť pas, víza, očkovania, poistenie, zmenu peňazí, mobilného operátora, nemusel som si dokopy nič zisťovať, proste som len zbalil pár základných vecí a mohol som sa spoľahnúť na istý štandard bezpečnosti a pohodlia. Všetko viem vyriešiť so slovenským občianskym preukazom, slovenskou SIM kartou a slovenskou kreditkou.

Tunajšia životná úroveň je splneným snom niekdajších socialistov. Jednoduchosť cestovania je splneným snom niekdajších liberálov. Tento blahobyt nie je normálny. Ako ľudia sme boli stvorení na to, aby sme bojovali o prežitie a nie na to, aby sme si takto užívali.

Tento blahobyt je vzácny, tak si ho nenechajme vziať.

Dostal som otázku, či by som niekoho nezobral na to moje cestovanie (za dorbnú odplatu, povedzme 150€). Zvažujem Himaláje túto jeseň. Ak sa nájdu aspoň štyria istí záujemci, rád cestu prispôsobím vašim preferenciám (príroda/kultúra/zážitky/oddych/duchovno) a môžete sa pridať :)

Pozreli by sme si kúsok šialenej Indie (aj Taj Mahal, ak chcete), Sväté Hinduistické mesto Varanasi na rieke Gange, potom by sme zamierili hore do Nepálu, kde by sme dali nejaký ľachší trek v Himalájach a skúsil by som zohnať spôsob, ako sa dostať čo najďalej od civilizácie. Pozreli by sme si aj Buddhistický kláštor a zažili kus pohodičky niekde pod horami. Možno by sme si aj zacvičili Jógu na úpätí himalájí. Plus úžasné jedlo a prekvapko vo forme odbočenia na náhodné miesto, na ktoré nechodia turisti.
Ale, zo všetkého najdôležitejšie - videli by ste najväčšiu inakosť oproti našej kultúre - dobrých ľudí, ktorí vyzerjú a správajú sa inak, ale cítia rovnako.

Čas aj ďalšie veci by sme si naplánovali spolu, podľa vašich časových možností. Keďže viem, že si väčšinou nemôžete zobrať dovolenku na mesiac, odhadoval by som to na cca. 14 dní (záležalo by hlavne od vašich možností a cien leteniek) niekedy v októbri alebo prvej polovici novembra tohto roku. Celkovú cenu takéhoto dobrodružstva odhadujem na cca. 1000 Eur (viď. predbežný rozpočet).

Zatiaľ o tom diskutujeme v komentároch pod týmto príspevkom na facebooku.

Chcete sa pridať? Ak áno, Napíšte mi maila, alebo na facebooku a dohodneme ďalšie detaily.

Na treku v Nepále (Október 2013)

Základný tábor pod Annapurnou, Nepál (Október 2013)

Večerná ceremónia pri Gange, Varanasi, India, November 2009

Vlak na železničnej stanici v starom Delhi, India, November 2009. (Z vnútra bol ten vlak úpne v pohode a predstavte si to prebudenie sladkým masala čajom s mliekom, škoricou, kardamonom a zázvorom za 13 centov)

Tu si môžete pozrieť ďalšie fotky z mojich prvých dvoch ciest.

Moja cesta sa blíži ku koncu. Kúpou lístka do Bangkoku som zahájil ústup domov a mám chuť ju nejako zosumarizovať.Keď sa vonku práve nič extra nedeje (väčšinou), hlava si vymyslí nejaký problém, ktorý môže riešiť. Napríklad takéto:

Šťastie je vo vzťahoch

Na dlh letoch mám rád to, že si lietadle majú fakt dobrú ponuku kvalitných filmov. Vždy sa na ne teším. Tak som si aj teraz prechádzal ponuku a narazil som na film Hektorova cesta za šťastím. Normálne sa pri tom filme zľakol. Povedal som si: “Chlapík bude cestovať, hľadať, rozmýšľať a nakoniec si nájde frajerku a bude spokojný.” Koho mi to len pripomína? Teda až na tú poslednú časť…

Uvedomil som si, že najkrajšie momenty v poslednom dlhom čase som zažil v interakcii s ľuďmi. Či už s novými bežeckými kamoš(ka)mi, blízkymi priateľmi, spolupracovníkmi, klientami, alebo ľuďmi na kurzoch. Doma mám okolo seba fakt skvelých ľudí.

Potom som sa pozrel z okna, uvidel nekonečné more oblakov pod nami - práve na ceste preč od všetkých. No fasa! A ten film nepozerajte, noazaj je až taký jednoduchý. Radšej si pozrite film Up in the Air.

Proste dýchať

Pri tejto ceste je mi viac jedno, čo uvidím a čo mi ujde. Z jednej strany je super, že sa viac riadim telom ako strachom z ušlej príležitosti, ale na druhej strane mi uniká to čaro, ktoré som cítil, keď som bol v Ázii prvý raz a nič ma už tak veľmi neteší. Vtedy som sa nezamýšľal sa nad tým, či som unavený, alebo či hento nie je pridrahé, alebo či to bude nepohodlné - proste som chcel všetko vidieť a zažiť. Každé miesto bolo darom a ja som chcel na ceste stráviť čo najviac času. Spomenul som si tiež, aké to bolo, keď sme budovali Ynet, chvíľu aj uniteu, alebo keď som mal za cieľ zabehnúť ultra. Všetko ostatné vtedy šlo na druhú koľaj. Nerozmýšľal som nad nákladmi, len nad cieľom.

Áno, hovorím o zmysle života. O tej iracionálnej osobnej hodnote, ktorá človeka ženie vpred a dáva dôvod ráno vstať z postele. Keď ho človek nemá, je zraniteľný, rozmaznaný, unavený, unudený a náročný. Chce dostávať, ale to, čo dostane, nie je dosť dobré. Potrebuje odmenu z vonku, ale tá chutí len chvíľu. “Musím” si priznať, že odkedy sa pošahala firma, tak nič takéto veľké nemám (až na behanie, ale to je iná kategória).

Dlho ma to trápilo, ale tu, zrazu len tak pri chôdzi po prašnom chodníku už ani neviem v ktorom meste, mi svitla zázračná myšlienka: “N a čo?” Aj bez veľkého zmyslu života sa dá žiť! Síce netuším, kde sa vidím o päť rokov, ale ešte taká doba nebola, že by som nemal todo list aspoň na mesiac (reálne tri). Každá malá pomoc človeku stojí za to. Aj každá malá radosť. A ak by chvíľu aj nič z toho nebolo, budem proste len dýchať.

A po návrate zamakám na Nomádoch. Ak mi realita nevysvetlí, že sa to nedá (zatiaľ fungujeme dobre), tak to má šancu byť super. A čakajú ma super kurzy, ktoré budem robiť. A behať a kamoši. Je toho vlastne dosť na tešenie sa :)

Viac a rýchlejšie!

Magda, s ktorou som cestoval v Barme ma často irituje tým, ťe má furt nejaké dobré (pre ňu) správy. Pôsobí, ako super úspešná a permanentne šťastná osoba. Pritom viem, že tiež rieši svoje veci, ale to akosi ignorujem. Vysvetlila mi, že veľa tých super správ sú vlastne očakávateľné veci primerané situácii. Akurát, že ona sa z nich len nadštandardne dlho teší. A priťahuje tým ľudí, čo prináša ďalšie dobré správy. Je to také jednoduché!

Naopak ja mám v sebe večného kritika, ktorý mi napr. včera ráno vynadal, že prečo som sa zobudil až o jedenástej ignorujúc fakt, že som do piatej ráno pracoval a to som na dovolenke a na chorej zároveň.

Nechám teda toho kritika sa vyblázniť a idem na vyprážaný banán. Párkrát sa mi podarilo sa autogénnym tréningom dočasne preprogramovať na optimistu. Je načase to zopakovať. Dôvodov na radosť je veľa.

Pekný život

Keď som minule v našej skupine rozprával o cestovaní, Lívia mi povedala, že mám pekný život. Nikdy som si to takto neuvedomil. Naozaj žijem mnohé z toho, o čom som v minulosti sníval a často aj to, o čom som ani nesníval. Vy nie? Životná stratégia by teda mohla znieť aj: “Pokračovať v peknosti!”

Pozdravujem z Bangkoku, majte pekné dni :)

Táto krajina ma riadne sere a týmto sa z toho chcem vypísať. Ale nie, to je príliš negatívne, tak ešte raz:

Na túto cestu som šiel hlavne preto, lebo som sa silno potreboval odpojiť od všetkého, čo je doma, poriadne si oddýchnuť, zresetovať hlavu a rozmyslieť si, ako ďalej. Prvých pár dní som strávil na ostrove Ko Mak v Thajsku, čo bolo úplne skvelé a splnilo účel, ale o tom v inom blogu. Keďže sa mi ale nechcelo tráviť priveľa času v relatívne komerčnom Thajsku a o Barme, ktorá je hneď vedľa, som počúval samé superlatívy a mal som možnosť sem ísť s Magdou, ktorá tu všeličo pozná a všeličo neštandardné vie zariadiť, tak bola voľba jasná.

Ľudia

Do Barmy sa cestuje hlavne kvôli ľuďom. Sú strašne pozitívni, usmievaví, milí a ochotní. Poďakujú vám, aj keď ich odmietnete. Pred chvíľou mi recepčný podával kľúč od mojej izby so slovami: “Ďakujem vám veľmi pekne.” Ale za čo? Ďalší dvaja sa na mňa usmievali od ucha k uchu a to som len išiel na izbu.

Keď vám niečo podávajú, alebo si od vás niečo berú, berú to jednou rukou, pričom druhú ruku úctivo pritiahnu k hrudi a jemne sa poklonia. Toto sa deje vždy, keď platíte, podávate im pas, keď vám dávajú nákup. Ten pohyb je prirodzený, ako chôdza. Akoby všetko, čo si ľudia dávajú, bolo veľmi vzácne.

A ženy sú tu veľmi krásne. Chodia vzpriamene, elegantne a akosi sebavedomo. Bežne majú prakticky dokonalé modelkovské postavy. V minulosti im ich unášali Japonci, tak si v štáte Čin začali tetovať tváre, aby pre nich neboli také príťažlivé.

Blbé je, že s miestnymi si moc nepokecáte, lebo väčšinou nevedia po anglicky a ak aj vedia, tak väčšinou dosť zle. Človek potrebuje riadnu trpezlivosť, aby sa dozvedel niečo o pozadí krajiny. Typický rozhovor môže vyzerať takto:

• Ja: Prečo vláda nedovolí, aby sa turisti ubytovali v hociktorých hoteloch?
• Birminček (takto sa povie Barmčan po Poľsky): Lebo potrebuje špeciálne povolenie. (Kua veď na to sa pýtam, že prečo!)
• Ja: Ale prečo ho potrebuje?
• Birminček: Lebo vláda ho vydáva
• Ja: Ale prečo to vláda rieši? Chcú, aby ten hotel mal nejakú úroveň, napr. čistotu, alebo chcú len peniaze?
• Birminček: Áno, aj
• Ja: Kvôli čistote?
• Birminček: Áno, čistejšie, niekedy
• Ja: Ale my špeciálnu čistotu nepotrebujeme, nám sa tu páči, ale nemôžeme tu bývať.
• Birminček: Lebo hotel nemá špeciálne povolenie
• Ja: Keď to vláda udeľuje, aj ten hotel nejako skontroluje, alebo je to len birokracia a poplatky?
• Birminček: Áno, skontroluje
• Ja: Ale aj tam niekto z vlády príde, alebo len papiere kontroluje?
• Birminček: Musí mať papiere
• Ja: Ale skontrluje, či je v hoteli čisto a tak?
• Birminček: Hehe, neviem :)
• Ja na to s…

Alebo:

• Magda: Mohol by nám tu niekto predať misku ryže?
• Birminček: Nie, toto je chudobná dedina

Ryžu mali a človek by očakával, že si budú chcieť privyrobiť. Pozadie tohto všetkého je určite veľmi zaujímavé, no je fakt tažké sa k nemu dopátrať a porozumieť.

Akože dobre, že sú milí, ale keď niečo fakt potrebujete vedieť a odpoveďou vám je len úsmev, tak sa človek nasere aj na nevinného Birminčeka.

Dobré ale je, že turistov neotravujú tak, ako napr. v Indii a ani nepočul som, že by tu niekedy niekomu niečo ukradli, ako napr. v Thajsku.

Vláda

Asi najzaujímavejšia vec, ktorá sa dá v Barme pozorovať je rozvoj, ktorý nastal po uvoľnení režimu v roku 2010. Demokracia je tu len naoko. Stále napr. platí, že 25% miest v parlamente majú rezervované vojaci. Ale je to oveľa lepšie, ako predtým. Ľudia sa už napr. neboja hlásiť k demokratickej strane National League for Democracy so známou dlhoročne väznenou disidentkou Aung San Suu Kyi. Odporúčam film “Lady”, ktorý o tom pekne hovorí - hlavne o jej nenásilnom boji proti diktatúre. Teraz už sedí v parlamente a niektorí ľudia sa už aj stihli začať hnevať, že hneď nespôsobila, že je všetko super. Asi im nedošlo, že sa tam dostala len cez doplnkové voľby a tak jej strana nemá väčšinu a je otázne, či ju v ďalších voľbách vôbec získa. Inak celkom pekná politická stratégia - dlhoročnú nádej a miláčika ľudu na chvíľu akože pustiť k moci s tým, že reálnu moc nemá a potom hovoriť, že nič nedosiahla. Už len chýba, aby vládna strana šla do volieb s heslom stability…

A pravda je, že to stabilnejšie vyzeralo, lebo sa o konfliktoch vedelo menej. Veď čo už je to za absurdná situácia, keď Buddhistickí mnísi idú zabíjať moslimov? Alebo je tá správa len vymyslená? Kto vie… Ale bolo by veľmi zaujímavé vedieť, ako je to naozaj. Už sa teším na Magdin článok, ktorý pripravuje pre N-ko. Zbiera k nemu veľa informácií, tak verím, že poskytne lepší pohľad.

Ako skryť lietajúci tanier

Ak by som chcel skryť 500 kilometrový lietajúci tanier, tak sever, alebo západ Barmy by na to bol celkom vhodným miestom. V tejto tajomnej krajine sa dejú veľké veci, ale nemáme šancu zistiť, aké. Turisti sa do väčšiny krajiny vôbec nedostanú. Chce to špeciálne povolenie, ktoré sa vybabuje aj tri mesiace.

Počúvame napr. klebety o tom, že zrazu cez hranice s Čínou vyviezli päťsto kamiónov s drevom, že Čínske firmy domácim zaberajú pôdu (oficiálne všetka pôda v krajine vraj patrí vláde), že sa tu pre Čínu pestujú potraviny s mega dávkami pesticíd, čo vyčerpáva domácu pôdu. Barmská vláda akoby krajinu predáva kamošom na severe a totálne vyčerpáva prírodné zdroje s heslom: “Po nás príde National League for Democracy (možno) a oni si vyžerú, že je zle.” To ako keby u nás niekto podpísal nelimitované záruky za pôžičky nezodpovednej krajine… Najhoršie na tom je, že ľudia s tým nemôžu nič spraviť. Ak sa postavia na protest, vláda s nimi začne argumentovať samopalmi…

Aby toho nebolo málo, v krajine operuje niekoľko povstaleckých armád, ktoré majú spoločné len to, že bojujú proti vláde. Nie sú nijako koordinované a keď aj jedni začnú vyjednávať, druhí na to kašlú a samozvaný povstalecký generál si za peniaze lokálnych roľníkov užíva svoju ukradnutú vilu, kým za neho bojujú chlapci s flipflopmi na nohách.

Aj keď je Barma ôsma najchudobnejšia krajina sveta, stále to môže byť horšie. Utekajú sem totiž ľudia zo susedného Bangladéšu. Chápete to? Do Barmy!? A krajinou sa šíri klasický predudok, že zlí moslimovia robia problémy. Na západe krajiny už pre nich zriaďujú utečenecké tábory a getá. Ešteže my v Európe takéto predsudky nemáme.

Autá, mobily a to, čomu hovoríme rozvoj

Pred veľa rokmi tu vojenská Junta prebrala moc demokratickým vystrieľaním vtedajších šéfov krajiny, ktorí ju priviedli k samostatnosti. Potom doj*ebala čo sa dalo a teraz sa veci, zdá sa, zlepšujú (napriek horeuvedenému). Najviac to vidieť na autách a mobiloch.

Človek si tu uvedomí význam životného prostredia, keď kráča po ulici, na ktorej je milión extra hlučných a smradľavých starých áut vyradených zo susedných krajín, prach a odpadky na zemi.

Domáci to akosi neriešia, v lepšom prípade tie odpadky spália. V uliciach za pár rokov pribudli obrovské množstvá áut, ale akoby sa s nimi stratila empatia. Málokto dá prednosť chodcovi, jazdí sa dosť bláznivo. Asi nikdy som nemal takú silnú predtuchu, že tento autobus skončí čelným nárazom do protiidúceho kamiónu, ako pri dnešnej 24-hodinovej ceste krížom cez polku krajiny.

Upokojovala ma len skúsenosť, že moje predtuchy sa väčšinou nenapĺňajú. Náš šofér, ktorý mohol mať tak 24 rokov si jazdu zjavne užíval. Celý čas žuval betel (to je čosi ako červený žuvací tabak s jemne omamnými účinkami; tí slušnejší, keď s vami hovoria, najprv ho dosť odporne vypľujú z úst do najbližšieho kúta) a s vypleštenými očami čumel na cestu, trúbil a podľa mňa trénoval na skúšky do leteckej akadémie.

Druhá vec sú mobily. Pred pár rokmi jedna SIM karta stála 2000$ (áno, dvetisíc dolárov), pred necelým rokom zlacnela na 1,5$. Takže mobily tu teraz majú všetci! Tí ktorí nemajú signál si kúpia mobil s väčšou anténou. Padlá nám sánka, keď sa nám kresťanský misionár v bambusovej chatrči v dedinke bez elektriny úplne v prdeli (skoro každá chatrč tu má vlastný solárny panel) chválil, že si tu môže skontrolovať emaily a updatnúť status na facebooku. Ešte pred rokom tu mladí ľudia večer sedeli pri čaji so sladkým mliekom a kecali, teraz sedia pri tom istom čaji, ale čumia do lacných čínskych smartfónov.

V Barme majú po novom troch mobilných operátorov. Najväčšie pokrytie má štátny MPT, ale ak tu budete, fakt si kúpte Telenor. Ako jediní totiž riešili, že nie je v poriadku, keď sa pri výstavbe mobilnej siete používa detská práca.

Je to dobré, alebo zlé? S Magdou na túto tému vedieme nekonečné diskusie, veľa sa od nej učím. Podľa mňa je to dobre. Tak, ako mladý človek musí vyskúšať všetky možné hovadiny, kým sa naučí, čo je pre neho dobré, tak týmto procesom musí prejsť aj mladá demokracia. Čím skôr tu bude facebook, tým skôr tu bude slow food. No už nie, ako nevyhnutnosť, ale ako voľba. Tie mobily ľuďom umožnia zarobiť si na tie autá, ktoré im umožnia zarobiť si na školu, ktorá im pomôže lepšie rozumieť súvislostiam a tak sa vo lepšie rozhodnúť aj vo voľbách (snáď lepšie ako u nás). Majú tu na to skvelé kultúrne predpoklady. Dúfam, že vzájomný súcit a láskavosť, ktoré tu ľudia k sebe prirodzene pestujú sa nevytratí, ale bude skôr formovať ich kultúru. Ak sa od Barmancov možeme niečo učiť, tak je to to dobro a úsmev, ktorý si každý deň navzájom dávajú. Len dúfam, že im čoskoro dojde, že tie lacné motory fakt smrdia a hlučia, a že rieka je krajšia bez odpadkov.

Z pohľadu turistu

V Barme si pamätám presne tri pekné miesta:

1. Schwedagon pagoda v Yangoone - je veľká, zlatá a je tam celkom pokoj. Som rád, že som tam bol po západe slnka, pretože nebolo tak horúco. Vedel by som tam stráviť aj štyri hodiny. Na vrchole má veľakárátový megadiamant a môj Európsky mozog nemôžu opustiť úvahy o tom, čo by sa stalo, ak by všetko to zlato, ktoré domáci lepia na pagody, dali napr. na školstvo (odpoveď: zhabala by ho vláda). V Barme sú celkovo pagody všade. Buddha sa pri pohľade na toľko svojich sôch musí v hrobe obracať. A sú aj pekné, ale po stopäťdesiatej štvrtej to už človeka prestane baviť, takže tá jedna ulica aj postačí. Z tohto dôvodu nechápem, prečo ľudia cestujú do Mandalay. Ja som do Mandalay chcel ísť preto, lebo sa tak volala moja kedysi obľúbená meditačná hudba.

2. Jazero Inle - konkrétne ten dlhý most na koloch v dedinke pri ňom. Aj tam bol pokoj a krásne svetlo. Celé jazero je zaujímavé.

3. Čierna turistická kaviareň pri rieke v mestečku Hsipaw a starý drevený kláštor za mestom. V Hsipaw sa nám páčilo asi najviac.

Do povinnej turistickej jazdy zostáva ešte Bagan - široké údolie plné starých a veľkých stúp, ale to sme preskočili. Stupy mi už liezli von ušami a platiť tejto vláde 20 dolárov len za to, že môžeme vstúpiť do tej oblasti - na to si uplatňujem výhradu svedomia! Okrem toho sme boli v prdeli sveta v Mrauk-U, kde sú tie stupy ešte staršie ako v Bagane.

Na najväčšie turistické atrakcie sa platí relaívne mastné vstupné. Áno, platíte 10 dolárov, aby vás pustili k jazeru, ktoré má destiatky kilometrov. Bývať môžete len v hoteloch, ktoré majú špeciálne povolenie ubytúvať turistov. Tieto miesta sú buď hovadsky drahé (vyše 100 dolárov za noc), alebo špinavé na špinavých a hlučných uliciach (už chápete, prečo sa teším preč?).

Jedla je všade dosť a je fakt lacné, nie je však nejak špeciále chutné. Teda až na vyprážené čokoľvek - v tom majú fakt prax. Aj Šanská rezacová polievka je dobrá. Vlastne aj pampúšiky na raňajky s čajom so Salkom.

O hygiene radšej pomlčím. Okrem všadeprítomných rezancových polievok dostanete aj rôzdne druhy mäsa, ktoré je na uliciach teplé už iba od slnka. Väčšina nelokálnej zeleniny aj ovocia je, podobne ako v iných rozvojových krajinách, relatívne drahá (stoja asi toľko, ako u nás, keď nie je akcia). Nemajú tu poľnohospodárske dotácie, takže vlastne drahé nie sú, len u nás sú neprimerane lacné.

Ďalšia zlá vec je doprava. Turistické autobusy sú relatívne dobré (horšie, ako naše normálne), ale buď majú strašné zlé cesty, alebo majú úplne pošahané tlmiče (asi z tých ciest). V busoch to trasie aj keď 80 km/h prekračujeme len na novej diaľnici Yangon-Mandalay. Kamkoľvek sa dostať trvá riadne dlho. Moja najkratšia cesta trvala 6 hodín, najdlhšia 21. V autobusoch všetci dostanú vodu a zubnú kefku a pastu. Ak je autobus klimatizovaný a ak im ten diablov vynález nebodaj aj funguje, buďte si istí, že ho použijú! A to bez ohľadu na teplotu. Do autobusu sa teda oplatí dobre sa obliecť, hoci vonku riadne pečie slnko. Prechádzka uličkou autobusu v noci vyzerá ako výstava mrazených zombíkov. Tieto zúbožené stvorenia (my) sú zakrútené do vštkého, čo aspoň trošku hreje.

Keď počas prestávky v noci vystupujeme z autobusu s nádejou, že sa zohrejeme, zisťujeme, že vonku je asi rovnaká zima, ako vnútri. Tak, ako tu cez deň hovadsky pečie slnko, tak v noci býva strašná zima. Hotely bežne majú klimatizácie, ale nemajú kúrenie. Je Január, čo je aj u nich zima, čo v praxi znamená, že teploty sú cez deň pod 40 stupňov. V noci netuším, ale proste kosa.

Úniky mimo turistické destinácie sú síce obmedzené, ale možné - hlavne na bicykli. Tu človek v plnej kráse uvidí prirodzených ľudí a to sú tie najzaujímavejšie momenty. Viac v predošlom blogu V predeli sveta.

Aká je teda Barma?

Keď toto píšem, som na streche hotela v Yangone a počujem spev moslimského muezína z neďalekej mešity. Vpravo vidím vysvietanú Schwedagon pagodu. Zapadlo slnko a je akurát príjemne teplo. Všetko sa už zdá byť akési lepšie. Dnešné stretnutia s pár úžasnými ľuďmi v Yangone mi pripomenuli, čo je na tejto krajine krásne.

Barmu ako dovolenkovú destináciu vyslovene neodporúčam kvôli hluku, smradu a vláde. Je však skvelá, keď chce človek v bezpečnom prostredí posunúť svoje hranice komfortu a porozumenia inakosti.

Ak chcete pohodu na pláži, choďte radšej do Thajska. Ak ale chcete vidieť, ako odchádza starý svet a prichádzať nový, so všetkými kladmi aj zápormi, ktoré to prináša, príďte sa pozrieť!

Rád posúvam svoje hranice v tom, ako ďaleko od slovenskej civilizácie sa dostanem. Cítim také špeciálne vzrušenie, keď večer zaspávam na novom mieste, predstavím si to miesto na mape a postupne zoomujem do tej tmy. A keď sa zobudím v inej posteli, ako je tá moja doma, viem, že žijem (* táto veta sa dá celkom dobre použiť na baby).

Čisto z tohto dôvodu som sa nechal nahovoriť na 24-hodinovú cestu blízko hraníc s Bangladéšom a Indiou - do Mrauk-U (číta sa “Mrauku” v lokálnom (Rakainskom) jazyku, alebo “Miau” v Barmskom). Teda ešte sme dúfali, že tam bude pokoj a vraj tamojšie pagody sú staršie ako tie v Bagane.

Ešte pred dvomi rokmi to tu bolo pre turistov uzavreté kvôli bojom s povstalcami. Okolo sú široké polia a malé, krásne, ale chudobné dedinky. V nich bývať samozrejme nemôžeme (domáci nás neubytujú, lebo vláda zakázala) a tak nachádzame bývanie v strede jediného mesta v okolí.
Ticho je preč, lebo sa stavia, ale mesto je to aj tak menej zlé, ako ostatné. Motorku nám samozrejme nepožičajú (vláda zakázala, vraj kvôli bezpečnosti), tak sa smerom k Bangladéšu vydávame na starých bicykloch. Stavajú tu novú cestu a nás prekvapuje, že na stavbe pracujú hlavne ženy. V plastových nádobách z nákladiakov vykladajú ťažké kamene a tak robia základ pre budúcu, dúfajme priateľskú, obchodnú spoluprácu s Bangladéšom, s ktorým sa teraz moc nemusia. Keď sa pýtame prečo na stavbách pracujú hlavne ženy, dostávame odpoveď, že pracujú aj muži. Tak asi pracujú niekde inde.

Dávno nepršalo, polia okolo sú väčšinou vyschnuté, je hovadsky horúco a prašno. Okolo vidíme stáda vodných byvolov a kde tu aj odbočku kamsi do neznáma.
Po desiatich kilometroch, ktoré sa zdajú ako večnosť zatáčame do neznámej dedinky. Ľudia sú ostýchavý, fotiť sa hambia, ale smejú sa - samozrejme, ako vždy.
Domy na koloch sú obohnané plotmi z bambusu. Väčšina domov má na dvore solárny panel, ktorým domáci nabíjajú stredne veľké batérie. Vládne tu veľký pokoj. Možno preto, že v tomto teple sa človek na veľa aj tak nezmôže. Ženy nosia vodu, muži čosi opravujú, všetko sa deje pomaly.
Od babičky kupujeme sladké placky. Aj by sme sa tu normálne najedli, ale nie je tu žiadny obchod ani nič, kde by nám čokoľvek predali. Keď sa pýtame, či by nám niekto nepredal misku ryže, dostávame odpoveď, že nie, lebo toto je chudobná dedina. Tipujeme, že sa hambia, lebo majú divoké predstavy o našich štandardoch. Netušia, že teraz by sme si najradšej dali ryžu s vajcom a sladkým čajom u niekoho na rohoži z bambusových listov.
Lokálny kostolník nás volá, aby sme si vyfotili tamojší kláštor, v ktorom práve nikto iný nie je. Ukazuje novú sochu Buddhu a tiež mi posunkami naznačuje, že túto stenu na novej budove sa ešte chystá ovakovať a vymaľovať. Dedinky v tejto oblasti sú sústredené okolo mohutnej spleti širokých riek. Mosty väčšinou chýbajú, zato člnky sú bežnou súčasťou domácností.

Prichádza jeden mládenec, ktorý vie ako-tak po anglicky. Pracuje sezónne ako čašník v Thajsku a vysvetľuje nám, kde býva, ako domáci žijú, že sú chudobní a ukazuje nám, ako ženy na dvore ich domu vyrábajú novú vrstvu strechy z bambusových listov. Parádny zážitok, takéto povyrazenie mimo.

Večer sa dozvedáme, že sa dá ísť dokonca prespať do jednej Činskej (takej, v ktorej bývajú ľudia zo štátu Čin; my sme práve v štáte Rakain) dedinky v džungli. Na druhý deň vyrážame - dve hodiny na loďke a sme tam. Na tej rieke bola obrovská pohoda. Vonku horúco, my v tieni, na brehoch pomalý život, všetko zelené, občas nejaká loďka - proste idylka. Rozmýšľam, či si všetku túto krásu vôbec zaslúžim. Veď by som mal predsa sedieť doma a pracovať…
V dedine nás víta čosi ako rada starších. Staré ženy - posledné na svete, ktoré majú potetované tváre v súlade s niekdajšou tradíciou - nám podávajú ruky. Zdravíme sa univerzálnym Barmským dobrým slovom: “Menglába” (používa sa ako pozdrav, ale aj ako prosím a ďakujem).

Ubytúvame sa v miestnom dome na zemi na rohoži. Vyzerá to na ťažkú pohodu. O chvíľu prichádza jemne neurotický kresťanský misionár, ktorý si dal za cieľ skonvertovať celú dedinu z Buddhizmu na Kresťanstvo, ale zatiaľ sa mu to nedarí. Hovorí dobre po anglicky a tak si trochu pokecáme. Sám si tu za dva týždne postavil dom na koloch. Chápete to? Takáto paráda, skoro zadarmo a má tam aj mobilný internet! Fotím si to a rozmýšľam, ako si by sa niečo také dalo postaviť doma.

Stmieva sa, domáci sa zhromažďujú okolo niekoľkých ohňov v dedine. Z domu naproti počuť odriekanie Buddhistických mantier, od susedov rádio a u ďalších susedov dokonca sledujú satelit napájaný z tej baterky, ktorú nabili cez deň zo solaru.
My sa prechádzame po vyčistenej zemi medzi palmami v strede dediny len vo svite mesiaca - romantika ako sa patrí - až na tie štekajúce psi.
O chvíľu už nie je čo robiť a ideme spať - skôr ako domáci - oni majú ten satelit, ale je v ich jazyku. V noci kosa jak hovado. Tridsiaty krát sa zobúdzam na zimu a rozmýšľam, že prečo toto vlastne robím… Doma by som si dal horúcu čokoládu a hlavne by som bol osprchovaný! Som celý zalepený a tak sa mi ani nechce prezliecť sa do teplejšieho. Magda mi núka termotričko, ktoré som jej požičal, lebo jej do Ázie proste neprišla batožina, ale to mi nepomôže. Jediné, čo chcem, je byť doma! Alebo proste už kdekoľvek, hlavne nech je teplo. Ráno sa zobúdzam po dvestýkrát a veru, toto nie je ten prípad, že by som si to nejako špeciálne užíval. Dolámaný vymenujem pár reprodukčných orgánov a pomaly sa bosý kotúľam dole schodmi. Domáci nás volajú na čaj, čo je v tomto prípade len teplá voda. Som v trištvrťových nohaviciach a tričku, domáci majú vlnené rukavice a flisové mikiny - to všeličo vysvetľuje. Pred domami už horia ohne, na ktorých pripravujú raňajky. Holanďan, ktorý je v tom s nami, od nich vypýta aspoň pár banánov. Zaplatíme domácemu za ubytovanie a ideme domov - 12 km na loďke ideme asi štyri hodiny. Aj by ma to frustrovalo, keďže to za hodinu dokážem zabehnúť, ale nemám na to energiu. Cestou nikto nič nehovorí. V meste sa preubytúvame do lacnejšieho (zostali sme tu o dva dni dlhšie, čo trošku nabúralo rozpočet) a spočinieme v pokoji.

Mali sme zážitok - zostane spomienka, v ktorej tá zima nebude taká chladná, ani tá dlážka taká tvrdá a možno raz, keď budem starý, aj odprisahám, že na raňajky boli palacinky.

Na pláži pri mori som našiel starý opustený altánok, za mnou korytnačia ZOO, predo mnou zapadajúce slnko, v diaľke hrmí (ok, toto už bolo bližšie), o chvíľu začne pršať, ja dojedám zeleninový šalát a idem pokračovať v písaní o trošku menej idilickom cestovaní, ktoré sa odohralo pár tisíc km severnejšie, pár tisíc metrov vyššie a asi o dvadsať stupňov chladnejšie.

Po tom, ako sme riešili hnačku a zápchu v Delhi a hnačku a chrípku v Manali sme sa vybrali riešiť hnačku a výškovú chorobu do Ladakhu.

Náš autobus si to šinie po najvyššie položenej ceste sveta a my sme sa čudovali, že aká dobrá asfaltka. Len čo sme ráno vyštartovali, šofér pustil indické vypalováky. V prvých sekundách sme sa chytili za hlavy a pospomínali nejaké pohlavia, ale hneď potom sme si uvedomili, že tá pomalá, ťahavá hudba sa sem vlastne celkom hodí a v jej rytme sme si “vychutnávali” kývanie autobusu zo strany na stranu (tej asfaltky zas tak veľa nebolo, ale nebojte, stavajú ako diví, nie ako u nás).

Prvé, čo si pamätám je, že uprostred noci zastavuje niekde veľmi vysoko. Je tam kosa jak … proste veľká, a chlapík niečo varí na plyňáku. Zvuk syčiaceho plameňa je práve tak silný, ako jeho zápach. Vždy, keď teraz zacítim podobnú arómu, spomeniem si na tieto intenzívne chvíle strávené na týchto výnimočných miestach. Mimochodom ten “plyn” je v skutočnosti kerozín (áno, letecký benzín).

Leh bolo jedno z miest na Zemi, kam som ani nedúfal, že sa niekedy dostanem. Teraz, úplne neplánovane, sa pred nami otvorili neuveriteľné obrazy iného sveta vysokohorských Himalájí.

Ťažko uveriť, že tu vôbec niekto žije. Vo svetle všetkých divností Indie sa ale nezdá zas také divné, že v tomto poslednom útočisku starobylého buddhizmu počuť častejšie spev moslimských muezínov než trúbenie tibetských trúb (hoci pôvodní obyvatelia oblasti sú Tibeťania) a vojenský tábor v horách je bežnejší ako stany nomádov pasúcich kozy pašmíny. Sme v Kašmíre - mieste, ktoré je tibetskejšie ako Tibet a zároveň mieste kde to medzi Indami a Pakistancami tak trochu iskrí. Pred Lehom, hlavným mestom tohto najsevernejšieho štátu Indie, je popri ceste akoby jedna nekonečná vojenská základňa. Človek občas zbadá billboard zobrazujúci indických hrdinských vojakov, či nápisy: “Musíš uspieť!” alebo “Buď silný!” Silu tu s mojou toleranciou na výškovú chorobu budem naozaj potrebovať…

V Lehu sa dobre leží, ale to nie je to, pre čo tam väčšina ľudí chodí. My ale nie sme väčšina.

Prvý deň sa Matúš aklimatizuje na výšku 3500m, druhý deň sa ešte stále aklimatizuje, lebo prvý deň sa dostal možno tak na 2987m. Tretí deň už už chceme ísť na trek, ale keďže sme žiadny nezorganizovali (to viete, človek, ktorý ledva vyjde po schodoch bude mať len ťažko mokré sny o týždňovej 100km prechádzke nad 5000m), tak sa aspoň dohadujeme s takými Čechmi, že sa k nim pripojíme na výlet džípom k jazeru Tso Moriri. Výlet začína ale až na ďalší deň, takže aj tento deň ležíme. Toľké ležanie už Evku nas…prekračuje hranice jej trpezlivosti a ona tresne dverami, že sa aspoň ide pozrieť na palác nad mestom.  Mne po dvoch hodinách dochádzka, že to vlastne nie je zlý nápad a idem tiež.

Prichádzam akurát po západe slnka, čo má tú nevýhodu, že je tma ako v … (áno, presne), ale tú výhodu, že v paláci už nikto nie je a keď poviem nikto, tak myslím, že tam nie je ani človek, ktorý vyberá vstupné. Palác vyzerá z vonku ako ozajstný tibetský, čo je super, lebo do Tibetu sa tak skoro nechystám, tak to uvidím aspoň tu. Z vnútra nič moc, ale tá tma a fakt, že som v ňom asi jediný dodáva atmosfére zvláštne čaro. Aby som ho ešte zosilnil, leziem na miesta čo najviac vzdialené od hlavnej chodby, nech stretnem aspoň nejakého ducha. Palác má nejakých 13 poschodí, veď v Himalájach je všetko vertikálne. Najväčšou zaujímavosťou je palácový záchod, čo je vlastne malá hlinená miestnosť s dierkou v podlahe. Architektovi tohto zariadenia sa museli otvoriť netušené možnosti pri vyberaní izby, ktorú umiestni o poschodie nižšie - na druhý koniec tej dierky.

V Lehu radi jedávame u Tibeťanov. Majú výbornú priesvitnú zeleninovú polievku zvanú Thukpa, ktorá má supenstvo asi ako uho (univerzálna hnedá omáčka), ktoré je základom všetkého v slovenských čínskych reštauráciách. No v prípade Thukpy som ochotný uveriť, že táto polievka sa už taká narodila, a že to nie je glutaman. A takto vyzerá tibetská palacinka:

Na ďalší deň sa dozvedáme, že naše permity (povolenia na vstup do oblasti) nám nemôžu vydať, lebo príslušný oficier nedal pečiatku a keďže je v meste práve veľký festival (mimochodom kamkoľvek najbližší mesiac pôjdeme, bude tam práve veľký festival), tak zajtra nemá čas a potom je zas voľno. Jeden z tých Čechov ale ukecal jedného típka, aby proste nejako skúsil ukecať oficiéra, aby sme mohli ísť aspoň pozajtra. Takže ďalší deň zabitý, ideme aspoň na ten festival.

Ráno idem Evke kúpiť lieky, zas je s ňou zle, keď sa okolo preženie dlhý sprievod masiek a kostýmov najrôzdnejších okolitých kmeňov. Je to fakt krásne, škoda, že nemám pri sebe foťák a ešte väčšia škoda, že ostatní to prespali (mali sme sa stretnúť o hodinu neskôr práve kvôli tomuto sprievodu no z nejakého dôvodu bol sprievod šiel o hodinu skôr).

Popoludní je festival na priľahlom ihrisku, keďže je deň turizmu, ako turisti máme prominentné sedenie na plastových stoličkách pod vojenskými plachtami. Čo je fakt super, lebo slnko tu praží ako šialené. Teda tak by to malo byť, ale všetky stoličky sú obsadené. Po nejakom čase sa nám podarí dve ukoristiť, ale hneď ich zas uvoľňujeme starej babičke tibeťanke, lebo je fakt stará.

Počas festivalu mali postupne zatancovať všetky tieto krásne kmene, no my odchádzame “už” po dvoch hodinách, lebo asi toľko trvajú úvodné prejavy všetkých možných indických papalášov. Títo ľudia sa fakt radi počúvajú… Jediné, čo rozumieme je slovo turist, ktoré je asi v každej druhej vete. Tak dík za “vystúpenie”, ľudové tance si pozrieme na youtube.

Konečne vyrážame na k jazeru. Jazero Tso Moriri je druhé najväčšie vysokohorské jazero v Himalájach, je vo výške 4595m a je v úplnej prdeli - ešte 240km od Lehu. Po piatich hodinách cesty v džípe prechádzame okolo menšieho, no ešte krajšieho jazera (meno si nepamätám) a Evka je tu ako v raji. Je to tu totiž plné obrovských šutrov, niektoré majú aj pár kilometrov, proste dokonalá vysokohorská krajinana zázrakov.

O chvíľu sme v dedinke Korzok hneď pri jazere. Okolo jazera je strašne dlhý pletitový plot, už to vyzerá, že sa k nemu ani nedostaneme. Doteraz nechápem, prečo by niekto chcel oplotiť jazero uprostred ničoho, ale toto je India - logiku v tom nehľadajte. Ani v tom, prečo sme vojakom strážiacim vstup do dediny museli nahlásiť počet fotákov a GPS zariadení, ktoré sme mohli používať, ale papierovú mapu nám zabavili (pri návrate nám ju s veľkým smútko vrátili, asi sa len chceli pozrieť, ktorým smerom je Čína).

Ubytujeme sa v skromnom domčeku s výhľdom na dedinku. Polia pred ňou a jazero máme ako na dlani. Mne sa toto miesto stršne ráta preáve preto, lebo je v takej prdeli. Evke vadí dav turistov, ktorí si všetci fotia úbohých trávu kosiacich dedinčanov. My síce tiež máme na krkoch Canóny, ale v tom dave sa ich normálne hanbíme použiť. Ja sa hanbím menej ako Evka, tak tu máte fotku:

Neskôr sa ukázalo, že tí turisti boli účastníci zájazdu Nikon fotoškoly z Chandigarhu. A jaže prečo tí ogrgeli tak zazerali na naše Canony a prečo fotili také hovadiny pri tak blbom svetle.

Po zotmení ideme do dediny žúrovať. Žije to jedine v kamennom domčeku u susedov (oficiálny názov: Rstaurant Karma), kde pani na plyňáku varí čaj a omeletu. Dávame sa do reči (v rámci možností) s domácimi. Evka sa učí ladašské frázy, ide jej to veľmi dobre. Dozvedáme sa o živote týchto ľudí - kto má koľko detí, kde žije, čo robí a pod. Zisťujeme napr., že v zime je tam aj -50 stupňov a ľudia odchádzajú “dolu” do Lehu. Okrem starej tety a nášho šoféra, ktorý ako jediný vie ako-tak po anglicky je v miestnosti ešte jeden stredne starý a stredne tučný pán v žlto-červenom setríku a jedna domáca mladá baba, ktorá má vypité a bez zjavného dôvodu sa škerí od ucha k uchu. Zrazu vojde pár mužov, kchárka vyberá z pod lavice dve fľaše whisky, podáva im ich a oni odchádajú spokojní.

O chvíľu zisťujeme, že ten stredne starý pán je mních z miestneho kláštora. To vysvetľuje ten žlto-červený vohoz, úsmev a aj fakt, že si podnapitú slečnu drží tak trochu od tela. Má 42 rokov a v kláštore je od svojich ôsmich. A volá sa Minďur, tak hádajte akú dostal prezývku. Navrhuje nám, aby sme za nim ráno prišli do kláštora na spoločnú meditáciu. Dvakrát nás presviedčať nemusí…

V noci je kosa jak v ruskom dokumentárnom filme o Grónsku. Zabudnite na kúrenie aj na tepelnú izoláciu, veď prečo na takomto mieste nepostaviť izbu s oknami cez celú stenu, keď sklá voľne poukladané do kovovej konštrukie tak dobre ziolujú, všakže? Musíme spať blízko seba aby sme sa zohriali, ale máme oblečené všetko, teda všetky vrstvy všetkého, čo máme, takže nuda.

Ráno o ôsmej sme aj s Češkou od susedov nastúpení pred bránou kláštora. Službukonajúci mních nás posiela hore schodami. Vchádzame do krásnej, ranným slnkom presvetlenej miestnosti z vnútra obklopenej sochami Buddhu, fotkami Dalajlamu a ďalších buddhistických celebrít. Proste akokoľvek ste si predstavovali skutočný tibetský kláštor, tak toto bolo ono. (Pozn. prekl.: tibetský buddhistický kláštor vyzerá ako ten z filmu 7 rokov v Tibete, nie ten zo Shaolinu).

Pinďúr nás už čaká - sedí a medituje. Obzeráme sa okolo seba a čakáme, čo sa bude diať. A nedeje sa nič. Cítim sa ako Kung-fu panda, ktorá keď rozbalila návod na osvietenie, bol úplne prázdny. Spontánne si sadáme k nemu a proste s nim meditujeme každý ako vieme. Je to totálna pohoda. Na konci niekoľkokrát zarecituje známu mantru Om Ma Ni Pad Me Hung… a je to. Pozrieme sa na seba, on vstane, ukazuje nám sochy, vysvetľuje ich význam a my sa tvárime, že rozumieme. Okolo sôch sú pohádzané peniaze. Pre mňa je to fakt zážitok, tak chcem tiež prispieť. Rozmýšľam, kam peniaze najlepšie umiestnim, keď zrazu Pinďúr vyťahuje bloček a vypisuje každému z nás účet na 50 rupií. No fajn, aspoň nemusím riešiť ktorému Buddhovi môj teraz už nie dobrovoľný príspevok poputuje. Akurát rozmýšľam, ako to asi zdaňujú…

Neskôr sme sa zhodli, že sme pri tej meditácii cítili zvláštny pokoj, a že nám vôbec nebola zima.

Vraciame sa do Lehu. V posledný deň ideme pozrieť východ slnka na Shanti stupu nad mestom.

Hore vedie asi sto schodov a ja si musím dať v strede prestávku. Aj po nej len pomaly prekračujem z nohy na nohu. Je to veľmi frustrujúce, hlavne keď si uvedomím, že pred mesiacom som zabehol 10km za 40 minút, a že práve na tomto mieste sa štartuje najvyšší maratón na svete. Ráno tam naozaj stretávame pár trénujúcich bežcov. Tak rád by som si šiel zabehať, ale telo nepustí. P..ujem ako chorá vrana (pardón, v Himalájach sa hovorí “ako chorý sup”). Je mi veľmi ľúto, že nemôžeme ísť na ten trek, ktorý by sa Evke tak páčil. Poobede sa ešte nejak dotackám na autobusovú stanicu a na druhý deň odchádzame jedinou rozumnou cestou (ak nerátam tú, ktorou sme prišli a letisko) odtiaľto. Leh v nás zanechal hlboké zážitky a tento výlet zostáva tak nejak nedokončený. Evka sa sem plánuje vrátiť, ja to nechávam na karmu. Verím ale, že vidieť okolité hory z blízka a zažiť tie malé dedinky, ktoré ešte nie sú úplne poznačené turistami by bol zážitok na celý život.

Keď som bol pred pár mesiacmi na návšteve u Evky v Petržalke, povedal som jej, že Pakistan je síce fajn, ale môže byť nebezpečný, a že aj v Indii je miesto, kde občas Indovia a Pakistanci na seba strieľajú delami, ale že tam nepôjdeme, lebo nemám rád, ak na mňa niekto strieľa delom.

Tak približne tam niekam sme práve mali namierené, ale o tom a o milých moslimoch až nabudúce.

Niekedy je človek hore, niekedy dole. Dnešok bol jedným z tých najlepších dní.
Čítam článok, v ktorom je napísané: “Pracujete 40 hodín týždenne a kupujete si množstvo vecí, ktoré nepotrebujete. Váš životný štýl bol už dávno navrhnutý niekým iným. Iba, že by ste boli veľmi výnimočný…” V tom zdvihnem zrak a uvedomujem si, že sedím v loďke odparkovanej na pláži pod palmami, kam ma zobrali miestni, opieram sa o stenu lode, mám vyložené nohy, na sebe len kraťasy a čítam si.

Doma mi funguje slobodná firma, pracujem koľko chcem a míňam veľmi málo (dnešný deň aj s kráľovskou večerou (viz. dole), raňajkami a ubytovaním ma stál cca. 9 Eur).

Po návrate z pláže ma čaká takáto večera

K nej som si od samej radosti púšťam toto video a vymýšľam, čo vylepšiť na firme, aby sa ľudia v nej a jej klienti cítili lepšie.

Teraz sedím na verande, vonku prší, ja dojedám ovocný kompót a píšem tento kus textu. Po veľa negatívnych veciach, o ktorých stále váham, či má zmysel písať (čo myslíte, má?), prišiel deň plný radosti. Tak sa o ňu chcem s vami podeliť. Uvedomil som si, že skoro každá zlá vec, ktorá sa mi stala, ma posunula smerom k lepšiemu (akurát to bolo treba pretrpieť, čo je dosť ťažké keď je človek sám) a že automaticky dávam veľkú váhu problémom, ktoré treba riešiť. Ak nás 100 ľudí nesklame, 20 nám pomôže a jeden ublíži, komu z nich dáme najväčšiu pozornosť? A aké to bude mať dôsledky?

Majte pekný deň, ja mám :)

A teraz idem pracovať …